Autor: Mária Kohutiarová
Jozef sa obzrel za seba, hoci zvuk somárových kopýt už poznal naspamäť. Vedel presne, kedy už zviera nevládze, kedy je rozjarené či smädné. Potľapkal somára po šiji a zašepkal: „Chlapík si!“ Ale tá, čo sedela na ňom, ho zaujímala viac.
Nepočítal na tejto ceste kroky. Počítal okamihy, keď mohol s Máriou hovoriť. Nie vždy sa to dalo – cesta do Betlehema si vyžadovala pozornosť vodcu. Hoci Jozef vedel, že somár je opatrné zviera, predsa len – zodpovednosť bola na ňom. Za Máriu aj za dieťa, ktoré nosila pod srdcom. Dal slovo Bohu, že sa o nich postará, napriek nepredvídanému škrtu cez jeho plány. Znovu na ňu pozrel cez plece. Zachytila jeho pohľad a jemne sa usmiala. Somárove kroky ju hojdali v rytmickom tempe, takže z Jozefovho pohľadu vyzerala ako na hojdačke.
„Ach, Mária!“ zadumal sa a hlavou sa mu začali preháňať myšlienky na všetko, čo s ňou zažil. Dcéru Joachima a Anny si nemohol nevšimnúť: je krása nebola len v jej nádhernej, súmernej tvári, z ktorej vyžarovali pokoj a radosť. Jozefa fascinovala i jej zrelosť napriek tomu, že len toť vyrástla z dieťaťa. Nechápal, ako je to možné, že Mária bola iná. Dalo sa s ňou hovoriť o všetkom: od hladiny vody v Jordáne až po výzdobu jeruzalemského chrámu, no predovšetkým o Bohu, o jeho láske, o pláne, ktorý má s Izraelom a s každým. Dalo sa s ňou skutočne modliť, presne tak, ako to Jozef miloval – vlastnými slovami, prýštiacimi kdesi z tajomných zákutí srdca, aj slovami žalmov. A Mária, tak ako on, vedela presne v každej situácii intuíciou ženy, citlivej na Božie volanie, vybrať ten, ktorý presne odpovedal ich prežívaniu. Ak Jozef sníval o manželke, tak presne o takejto, ktorá by bola skutočne jeho pomocou na ceste za Bohom Jakuba, Izáka a Abraháma, ich praotcov.
Nie, nehanbil sa pred ňou odkryť všetko, čím si žil, o čom sníval, čo ho trápilo. Nik ho nedokázal tak prijať, tak porozumieť a povzbudiť ako práve ona. Aj keď niekedy Mária s jemným vtipom otočila zdieľanie na humor. Ako často sa potom smiali, doberali sa s radosťou detí, ktoré sa tešia z maličkostí! Navyše, Jozef spomedzi ľudí nepoznal nikoho, kto by bol taký úprimný, čistý a pravdivý ako Mária. Vedel, že to, čo mu povie, nie je lož.
Vzdychol si. O to viac bolo náročnejšie počuť pred pár mesiacmi onú správu – že Mária … jeho Mária… nosí pod srdcom dieťa. A to dieťa je Emanuel, ten, ktorého čakali Izraeliti tisícročia, za ktorého sa modlili, o ktorom snívali… Jozef si priznal, že Boh si vybral dobre, aj keď ťažko prijímal, že si vybral práve JEHO Máriu. Nepokojné noci, ktoré mal, ukončil až anjel s jasným, upokojujúcim odkazom: „Neboj sa ju prijať! To, čo sa v nej počalo, je z Ducha!“ Ako málo stačilo na to, aby sa v ňom prestalo búriť jeho ego, aby sa srdce upokojilo a rozum prestal špekulovať nad spôsobom prepustenia Márie! Ak v tom má prsty Boh, ak je v tom jeho plán, je mu cťou, jemu, Jozefovi, slúžiť ako ochrana Márii a dieťaťu! Pamätá si, ako sa zobudil plný optimizmu a pokoja, obliekol sa a šiel sa Máriou: „Zoberieme sa!“ Ľudské zvyky, klebety, strach z výsmechu šli v ňom bokom – díval sa na Boha a na to, čo od neho čaká on. Aj keď to bolo v očiach iných také zvláštne. Teraz, keď kráčal vpredu s vôdzkou somára v ruke, cítil kráľovský pokoj, ktorý presahoval jeho chápavosť. Vedel s istotou, že všetko, čo Boh dáva, je dar.
Máriu hojdanie na somárovom chrbte už unavovalo. Cítila, ako sa dieťatko v jej lone zosúva nižšie, bola si istá, že prichádza jej čas. Presne ten, o ktorom snívala, keď sa zasnúbili a rozprávali o tom, ako budú spolu žiť. Modlili sa za svoje manželstvo, za požehnanie od Jahveho, ktorého obaja milovali celým srdcom. Pozrela sa na pevne vystretú Jozefovu postavu, na zovretú ruku s vôdzkou… Bola hrdá na tohto muža, ktorý síce zvláštnym spôsobom po Božom zásahu, ale s rovnakou nehou a starostlivosťou chránil ju aj dieťa.
Tohto Jozefa nemala nikdy problém poslúchnuť. Bolo málo mužov, ktorí v jej okolí mali také čisté, jednoduché srdce ako jej snúbenec. Snáď len jej otec Joachim… Čím viac spoznávala tesára Jozefa, tým viac bola v jeho blízkosti uvoľnená, spokojná, istá si tým, že sa jej pri tomto mužovi nemôže stať nič zlé. Bezvýhradná láska, ktorú jej dával, bola nepochopiteľne krásna a pritom prirodzená. Vedela, že sa nedíva len na jej tvár, na husté vlasy, že ho nefascinuje len jej pohyb v rytme židovských piesní, ktoré si tak rada spievala… Rozhovory, čo mali, odkryli v oboch všetko až do hĺbky, do tajomstiev, ktoré sa otvárajú iba jediným. Jozef bol možno obyčajný tesár, možno nebol bohatý, možno nemal postavenie – ale jeho postoje boli jasne otesané podľa formy Božieho zákona, ktorý pre neho nebol len povinnosťou s predpísanou čiarkou do zoznamu, aby bol Jahve „spokojný“. Jozef sa na svojho Pána díval inak, miloval ho celým srdcom a stále hľadal v Písme stopy, ktoré by ho doviedli bližšie k nemu a k ľuďom. Prosil o múdrosť, pýtal si pokoru, žil rozdávaním úsmevu a dobra. Mária vedela: Jozef je pre ňu Božím darom.
Zacítila, ako sa na ňu Jozef pozrel: „Mária drahá, pred nami dom chleba, Betlehem! Všetko bude dobré!“ Usmiala sa, zavrela oči a začala si spievať: „Pán je môj pastier…“ V rytme somárových kopýt sa k nej pridal Jozefov hlas.
Fotografie: Pexels.com
