Autor: o. Rudlof Kopinec
Vážená redakcia časopisu Moja Trnavská arcidiecéza, vážení čitatelia!
Pracujem v zdravotníctve ako nemocničný kňaz, teda akosi prirodzene, rád si prečítam
každý článok, ktorý sa téme zdravotníctva venuje. To, čo som si prečítal v januárovom vydaní časopisu Moja Trnavská arcidiecéza, v závere článku “Mali by sme sa učiť vďačnosti od ľudí v slumoch”, mi neschádza z mysle a uvažujem nad tým…
Naozaj je pravdou, že my kresťania sme vnímaní len ako tí čudní, čo chodia do kostola,
a tí zlí, čo sú proti homosexuálom a potratom…? Bola tam vyjadrená nádej, prianie, aby sme boli ľuďmi radosti a nádeje. Tvrdilo sa, že samotný fakt, či je niekto veriaci alebo neveriaci, neovplyvňuje kvalitu jeho práce…
Dovoľte mi vyjadriť názor, že to celé vidím ináč. Rád by som sa s Vami podelil o kúsok
krásnej i bolestnej histórie našej Trnavskej nemocnice, kedy to, či je niekto skutočne veriaci alebo neveriaci, kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti ovplyvňovalo. Príčinu toho, že tomu tak dnes nie je, vidím niekde inde. Je to dôsledok toho, že viera je z verejného života cielene a systematicky vytláčaná a samotní kresťania, ktorí sa obávajú konfrontácie, naučili sa o svojej viere nerozprávať a “žiť si to”, čo za vieru považujú, už iba v súkromí.
Písal sa rok 1824, kedy bola nemocnica v Trnave založená. V tom čase mala nemocnica
iba jediný pavilón a v ňom k dispozícii 40 lôžok. Už vtedy v nej bola aj kaplnka, kde kňazi pacientom i personálu slúžili sväté omše.
Od roku 1916 začali v nemocnici pôsobiť Milosrdné sestry Svätého kríža a od 1. 7. 1917
bola uzavretá Zmluva medzi MUDr. Aurelom Gandom a Sr. M. Illonou Münzer provinciálnou predstavenou rehoľných sestier.
V roku 1938 bola priamo v priestore trnavskej nemocnice postavená budova kláštora
Milosrdných sestier Svätého kríža s priľahlou kaplnkou. Kláštor i kaplnka slúžili rádovým sestrám, ktoré v nemocnici pracovali ako zdravotné sestry a pomocný personál. V tom čase ich tu pôsobilo vyše 80. Uhádnete kde bola táto fotografia urobená?
Všetci skôr narodení zhodne hovoria, aký neporovnateľný bol prístup rehoľných sestier, ktoré sa o pacientov starali. Skutočne si niekto myslí, že žitá a prejavovaná viera zdravotnú starostlivosť a prácu neovplyvňuje?
Je tragédiou slovenského zdravotníctva, že sa dnes už mladší lekár nepotrebuje učiť od staršieho a životom skúsenejšieho lekára, že sa pod rúškom “profesionality” vytráca osobný rozmer a ľudský kontakt, že podmienky poskytovania či neposkytovania zdravotnej starostlivosti diktujú finančné a skryté štruktúry moci, ktoré si zo zdravotníctva vytvorili výnosný zdroj obohatenia a zisku.
Len úcta k ľuďom, komplexný pohľad na človeka vo všetkých jeho dimenziách,
rešpektovanie pravidiel stanovených Bohom, môže prinavrátiť to, čím starostlivosť o telo i dušu vždy bola. Pozývam všetkých veriacich zdravotníkov v našej trnavskej nemocnici, ale aj v ostatných zdravotníckych zariadeniach celej Trnavskej arcidiecézy, aby sa svoju katolícku vieru nebáli žiť v osobnom, verejnom živote i v zamestnaní. Aby vydávali svedectvo obetavej, poctivej a charakternej služby vychádzajúcej z Kristovho evanjelia. Aby sa za pacientov i svojich spolupracovníkov modlili. A ďakujem im za všetko, čo pre spásu nesmrteľných duší vykonávajú.
Nech aj pre nich zaznievajú slová vyrieknuté Kristom “Bol som chorý a navštívili ste ma”. Toho Krista, ktorý nám ako vzor pravej starostlivosti, zanechal príklad Milosrdného samaritána.
R. Kopinec, nemocničný duchovný správca FN Trnava.
Fotografie: archív Slovenskej provincie Milosrdných sestier Svätého kríža
