Autor: Mária Kohutiarová
Už ich ani nepočítame – hoci teraz, v pandemickom čase, ich pribúda. Ich status je zvláštny: sú manželmi, ale ich manžel či manželka už nie je medzi nami, ani im nablízku. Život vdovcov a vdov nebol jednoduchý ani za Ježišových čias, ani teraz. Čím si žijú, čo potrebujú, akú majú perspektívu?
Ostal som sám…
Manželský sľub má jasnú formuláciu a v ľudovom prevedení je známe aj slovné vyjadrenie – „kým nás smrť nerozdelí“. Keď však mladí ľudia vstupujú do manželstva, slová za poslednou čiarkou sľubu – „po všetky dni môjho života“ – im prídu príliš vzdialené. Budovanie vzťahu, príchod nových členov rodiny, zabezpečovanie domácnosti a domova stoja dosť času a námahy. No predsa mnohí už skúsili napriek nie pokročilému veku realitu straty manžela, čo nie je jednoduché prijať. Náročná situácia nastáva, ak manželský vzťah bol živý a požehnaný, ak bol darom pre oboch – a zvlášť, ak jeden z manželov zanechal svojím odchodom toho druhého samého s malými či nedospelými deťmi.
Ako teraz žiť svoj život? Čomu dať prednosť? Dá sa zabudnúť na roky spoločného života, komunikácie, zdieľania, pomoci, výchovy detí, modlitby aj voľného času? Pre mnohých, ktorí ostanú sami, je náročné vysporiadať sa s faktom, že sa viac nemôžu oprieť o toho, ktorý im bol fyzicky nablízku v dobrom aj zlom. Ťažko prijímajú, že toto môže byť Božia vôľa, pýtajú sa Boha, prečo práve oni, prečo práve ich manžel, manželka? Napriek odporúčaniu Cirkvi – a niekedy aj potrebe kvôli výchove detí a zvládaniu domácnosti znovu vstúpiť do manželstva – je mnoho tých vdovcov a vdov, ktorí nevedia prestrihnúť puto s manželom povolaným do večnosti. Je veľa tých, ktorí ostali sami, a napriek neschopnosti ľudských očí vidieť do večnosti vnímajú, že ich láska neprestala. Láska sa predsa smrťou nekončí, dostáva inú podobu a formu. No predsa len – neskutočná samota, námahy života, ktorý ide ďalej a ktorého potreby treba zabezpečiť, ich veľmi zmáhajú. Už sa niet s kým deliť o všetko naživo, o to bolestnejšie je vidieť aj problémy s výchovou detí, ak ostali polosiroty.
Výzvy nielen pre nich
Zmeny pre vdovcov a vdovy neprichádzajú len v statuse, ktorý je úplne iný ako pri „single“ v ich veku alebo rozvedených. Čo najviac potrebujú?
Spoločenstvo
To je prvá vec, ktorú pomenujú, keďže napriek životu v rodine boli dennodenne zvyknutí komunikovať a zdieľať sa s niekým veľmi blízkym. Celé je to o to náročnejšie, ak sú už deti odrastené alebo postupne odchádzajú z domu a majú svoje starosti. Neskutočná samota, ktorú prežívajú, často nielen prvé mesiace a roky, si žiada niekoho, kto by bol decentne nablízku – čo aj cez telefón na službe ucha a povzbudenia.
Službu
Fakt je, že manželstvo je o slúžiacej láske – jeden druhému a spolu rodine aj svetu. Smrťou jedného z manželov sa zrazu značný časový rozmer bežnej služby scvrkne – a človek sa cíti nesvoj. Niet komu žehliť, opravovať, priniesť pozornosť, darovať čas a svoj pohľad na veci. Rád by daroval svoje ruky, čas, myseľ, schopnosti tam, kde budú potrebné – no zároveň pri rešpekte svojho času, síl a dôstojnosti.
Pomoc
Keď sú v domácnosti dvaja, inak sa potrebné stihne a zvláda. No ak ostane len jeden, zrazu sa vyskytnú problémy: to, čo bolo na dvoch – a každý mal svoju oblasť podľa darov a zodpovednosti, ostalo na pleciach jedného. Často nie je na to pripravený: čo teraz s dedičstvom, so spravovaním financií, úhradami všetkých služieb a poplatkov za prevádzku domácnosti? Kto opraví kvapkajúci vodovod, vymení žiarivku v stropnom svietidle či sa pozrie na motor kosačky? Alebo naopak, kto obšije, urobí veľké upratovanie a urobí z bývania domov ženskou rukou? Nie zriedka vyskočí aj problém s financiami – jeden príjem, čo aj dôchodok, zrazu chýba. Pomoc vdovám (a iste aj vdovcom) zdôrazňuje často aj Sväté písmo: povinnosťou podľa zákona bolo vždy sa postarať o ich hmotné zabezpečenie, jedlo a ostatné potreby. Status vdovy bol náročný aj v časoch Starého zákona, no je taký aj dnes – nemá ju kto obrániť, vybaviť za ňu, čo treba, byť nablízku.
Sprevádzanie
Postavenie ovdovených je aj z duchovného hľadiska iné ako u manželov, ba aj u rozvedených. Ich manželstvo bolo často plnohodnotné, pekné a zanechalo v nich stopu, ktorá sa nedá vymazať. No pre pastoráciu medzi manželmi už nie sú objektom – nemajú nikoho do páru. Nie sú rozvedení, ktorým ešte manžel žije, nezažívajú traumu a bolesť z odmietnutia a ťažkých situácií z (ne)komunikácie. Sprevádzanie ovdovených však na Slovensku plošne neexistuje. Len ojedinele sú spoločenstvá, ktoré prijali výzvu postarať sa duchovne aj pomocou o svojich členov, ktorí prišli o manželov. (Jedným z nich je spoločenstvo Manželských stretnutí.) O niečo lepšia je situácia v Čechách, kde vdovci a vdovy mali nielen svoju púť na Velehrade, ale v rámci Plzeňskej diecézy sa obnovil inštitút zasvätených vdov. Podobným spôsobom už niekoľko rokov funguje komunita Notre Dame de la Résurrection (Panny Márie Vzkriesenia) a komunita Anne la Prophetesse (Prorokyne Anny), s ktorými sa už stretol aj pápež František.
Koľko takých bratov a sestier máme okolo seba? Možno je to príležitosť pri novoročnej výzve pridať niečo dobré do svojho života – a poslúžiť im v akejkoľvek potrebe.
Fotografie: shutterstock
