Autor: Michal Lipovský
„Rodina je história, z ktorej pochádza každý z nás.“ Slová pápeža Františka poukazujú na to, že v rodine je základ života. Michal Lipovský je o tomto výroku presvedčený do špiku kostí a svoj život venuje práve tejto podstate. V Centre pomoci pre rodinu v Trnave pracuje ako sociálny poradca, a aj keď je práca s ľuďmi náročná, nevie si predstaviť robiť nič iné.
Som Michal Lipovský a v súčasnosti pracujem ako špecializovaný sociálny poradca, manažér sociálnych služieb a PR v Centre pomoci pre rodinu, ktoré založila ako svoje ďalšie dielo rehoľa jezuitov v Trnave. V súčasnosti už máme aj pobočku v Piešťanoch. Vyštudoval som sociálnu prácu na Trnavskej univerzite a už počas štúdia som sa venoval dobrovoľníctvu a stal som sa koordinátorom dobrovoľníkov spoločnosti Úsmev ako dar a neskôr koordinátorom Univerzitného pastoračného centra v Trnave. A to bol môj prvý kontakt s jezuitmi. Odvtedy som s nimi až dodnes. Vďaka nim som bol na misiách v Indii, kde som spoznal inú kultúru, život aj chudobu. Všetko toto ma výrazne ovplyvnilo aj v tom, aby som dokázal pomáhať iným.
Po vysokoškolskom štúdiu som sa zamestnal na Mestskom úrade v Trnave ako terénny sociálny pracovník, kde som sa zameriaval najmä na rómsku menšinu na Coburgovej ulici. Dostal som však ponuku ísť pracovať do Centra pomoci pre rodinu, ktoré som už dosť dlho poznal. Bol som už pri jeho zakladaní, a to vďaka tomu, že Univerzitné pastoračné centrum v tom čase bolo na poschodí, čiže som sa s vtedajšími zamestnancami často stretával. V Centre pomoci pre rodinu som začal robiť dobrovoľníka a dostal som na starosť organizáciu a prípravu Dňa rodiny, najmä jeho programovú časť. Už vtedy mi toto podujatie prirástlo k srdcu a vedel som, že rodiny je potrebné podporovať a najmä chrániť. Dnes mám svoju rodinu, manželku a tri deti, a preto považujem za dôležité pripomínať si Deň rodiny a oslavovať ho. Kto iný ako kresťania by mali tento deň oslavovať? „Rodina je história, z ktorej pochádza každý z nás,“ zdôraznil pápež František na sviatok Svätej rodiny. O to viac vnímam, že je dôležitá oslava rodiny, pretože je tu s nami od počiatku. Od prvej rodiny, keď Adamovi a Eve bolo prikázané naplniť zem, od Svätej rodiny, ktorá nám má byť vzorom lásky, svornosti a jednoty. Deň rodiny je medzinárodným dňom, čo znamená, že i sekulárna spoločnosť si uvedomila dôležitosť rodiny, a preto je tento deň priam „štátnym sviatkom“ pre celý kolektív Centra pomoci pre rodinu. Osobne som veľmi rád, že som v Centre a v kresťanskom kolektíve, kde si spoločne zdieľame nielen svoje radosti, ale i starosti či každodenné povinnosti.
Možno to bude znieť ako klišé, ale niet nad dobrý kolektív. Aj preto som sa rozhodol opustiť svoju vtedajšiu prácu na mestskom úrade a ísť do tretieho sektora. Áno, sú situácie, tak ako v každej rodine, že sa zvýši hladina emócií, nervozity, prípadne nedorozumení, ale vždy to spoločne zvládneme a najmä napredujeme ďalej v pomoci iným. Skutočne vnímam, že ak sa kolegovia jeden nad druhého nepovyšujú, sú k sebe otvorení a priateľskí, dobré dielo sa prezentuje samo. Hrdo môžem povedať, že vďaka Bohu toto dielo v prospech iných ľudí napreduje, a veríme, že to tak bude i naďalej. Často sa stretávam s otázkou, či môžu prísť do Centra pomoci pre rodinu aj neveriaci. Keďže realizujeme naše aktivity pre širokú verejnosť, nikoho neodháňame ani nesondujeme, či je veriaci, alebo nie. Nie je to potrebné. Mnohí klienti, ktorí potrebujú pomoc, ani neriešia, či sme organizácia založená na kresťanských princípoch, a mnohí si nás práve preto vyhľadajú.
Svoju prácu jednoznačne považujem za poslanie. Boli situácie, keď som si povedal, že možno by to chcelo zmenu. Boli aj rôzne ponuky na zmenu práce, ale vždy po modlitbe a dôkladnom zvážení som zostal. Neviem si v tejto chvíli predstaviť byť niekde inde. Mám i ďalšiu činnosť, odlišnú od sociálnej práce a práce v treťom sektore. Venujem sa natáčaniu a živým prenosom. Možno práve táto činnosť mi dodáva silu robiť to, čo robím. Moje obe práce sa však spájajú dokopy. Dôkazom toho je aj moja relácia „Mojimi očami“, ktorá je voľne šíriteľná na Youtube kanáli a zameriava sa najmä na ľudí zo sociálnej oblasti, mojich kolegov, ale aj na iných z humanitných smerov. Za túto aktivitu som získal ocenenie Srdce na dlani v rámci Trnavského kraja.
Mojím veľkým zážitkom z práce je, keď nás navštívila istá súdna znalkyňa s prosbou, či by sa u nás nemohla stretávať s istou rodinou kvôli súdno-znaleckému posudku na pojednávanie. Keďže – ako sama hovorila – to nechcela realizovať niekde na úrade, rada by posudok robila u nás v neutrálnom prostredí. Samozrejme, umožnili sme jej to a po asi troch dňoch, čo bola u nás, sa sama priznala, že nie je veriaca, ale že sa u nás cíti veľmi príjemne, bezpečne a dobre. Aj v rámci svojich poradenstiev sa stretávam s tým, že mi ľudia povedia, že tu máme príjemné prostredie, a možno práve preto k nám chodia veriaci i neveriaci. Ale ako vravím, nikdy sme ich neoddeľovali.
Život veriaceho človeka u nás v Centre je jednoduchý, pretože žiť vieru v prostredí, kde ľudia, rovnako ako vy, žijú rovnakú vieru a vzájomne sa v nej podporujú, nie je problém. V našom tíme je i jezuitský kňaz, čiže spoločne riešime všetky svetské problémy, ktoré sa v rámci vedenia organizácie objavia. Na druhej strane je pre mňa náročnejšie žiť vieru v prostredí, kde som si priam istý, že ľudia Boha nepoznajú a nikdy sa o téme viery nerozprávajú. Zažil som to najmä na svadbách, kde som bol ako kameraman. Mnoho ráz ma prekvapilo, že ľudia sa zosobášia v kostole, no vždy som si povedal, že možno je to prvý krok k tomu, aby našli Boha. Ako sa hovorí, Božie cesty sú nevyspytateľné.
V istom článku bol citovaný kresťanský spisovateľ C. S. Lewis, ktorý zaujímavým spôsobom zadefinoval vieru. Hovorí: „Viera je umenie držať sa vecí, ktoré rozum kedysi prijal, napriek meniacim sa náladám.“ Často sa i ja ocitám v pochybnostiach či otázkach, kam smeruje môj život a moja práca a ako žiť svoju vieru. Som si však istý, že viera je, ako všetko ostatné, Boží dar a je len na nás, ako ho budeme užívať a rozmnožovať. Spolu s manželkou odovzdávame vieru svojim trom malým deťom, ktoré ju od nás prijímajú ako súčasť v každodennom živote. Je to tak pre nich prirodzené a už teraz sa tešíme na ich napredovanie. Verím, že byť kresťanom je možné aj v dnešnej náročnej dobe, a verím, že to dokazujem aj ja svojím životom, svojím dobrovoľníctvom a aktivitou v prospech všetkých, ktorým môžem podať pomocnú ruku.
Fotografie: Michal Lipovský, archív CPPR
