Autor: Mária Kohutiarová
Príbehy a potreby kňazov pozná dôverne: už dlhé roky je inšpirátorom modlitieb o ich svätosť a za nové povolania práve prostredníctvom spoločenstva Modlitieb za kňazov. A tak spája tých, ktorí sa za nich modlia (aj s ich zraneniami, obavami, zážitkami, radosťou či inšpiráciou od svojich duchovných pastierov), a tých, ktorí sú objektom vyprosovania požehnania. Samuel Brečka (54), zodpovedný za toto modliace sa spoločenstvo, však odporúča pristupovať ku každému kňazovi s pravdou a láskou.
Je jún a začína sa šnúra vysviacok novokňazov. Kým je pre vás osoba kňaza?
To poslanie je mnohorozmerné. Je pre mňa napríklad aj vysvetľovateľom Písma, služobníkom, smerovkou do neba… Viem, že toto môže byť ktokoľvek. Preto sa pri predstave kňaza držím najmä slov Pána Ježiša, ktoré vyslovil v kafarnaumskej synagóge: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ „Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“ Tieto slová z Jánovho evanjelia najlepšie vystihujú jedinečnosť a zároveň nevyhnutnosť kňazstva. My sami si tento Chlieb večného života nesprítomníme. Potrebujeme k tomu kňazov.
Patrónom kňazov je svätý Ján Maria Vianney. Čím má priťahovať dobrý, svätý kňaz?
Má voňať Kristom. Ježišovou láskou, ktorá sa prejavila v celom jeho pôsobení, ale predovšetkým v obetovaní. Veď preto prišiel na svet. Áno, svätý Vianney pochopil, že láska, to nie sú len pekné rečičky, široká cesta… ale totálne darovanie sa. Dlhý čas trávil pred svätostánkom. Tu načerpával, aby sa potom rozdával. Najmä vo sviatosti pokánia. Obetoval svoj život za život jemu zverených.
Iste aj mnoho novokňazov má túto víziu, no realita môže mnohých z nich obrať o nadšenie, iskru, ideály. Je to dobré, či zlé?
Realita Krista bola taká, že jedni ho pribili na kríž a tí druhí opustili. Akoby za tie tri roky nič nepochopili. Pred niekoľkými dňami bol svätorečený Karol de Foucauld. On, ale aj mnohí ďalší svätci za svojho života nevideli ovocie svojho pôsobenia. To sa dostavilo až po ich smrti. Kňaz by mal vedieť, komu uveril. Nemal by rozsievať radostnú zvesť pre vlastné uspokojenie. Aj keď vidieť ovocie by bolo určite motivujúce, povzbudzujúce… ale žatvou nech sa radšej netrápi.
Mladí muži, ktorí teraz vojdú do pastorácie, nebudú mať na ružiach ustlané. Čo najviac podľa vás potrebujú?
Na začiatku je vždy nadšenie, ktoré ste spomínali v predchádzajúcej otázke. Vyzerá to tak, akoby to išlo samo. Ľahko. Ale po čase môžu prísť starosti, možno vyhorenie. Kňaz potrebuje poznanie, že v tom duchovnom boji nie je sám. Podobne ako keď v boji s Amalekom padali Mojžišovi zoslabnuté ruky a Hur s Áronom mu ich podopierali, aby víťazili, tak aj my by sme mali stáť pri našich kňazoch. Sme jedno spoločenstvo. Aby sme víťazili, musíme držať spolu. Byť tu jeden pre druhého. A ako teda podopierať? Určite aj osobne praktickou pomocou, tým myslím „rukami“, ale aj modlitbou a zástupným pokáním.
V náročnej situácii sú však aj mnohí ich služobne starší kolegovia. S čím často zápasia?
Možno to bude pre niekoho znieť neuveriteľne, až desivo, ale s vierou. Pre nás všetkých – a kňaza nevynímajúc – je najpodstatnejšia vernosť. Odlúčenosť od Boha pociťovali počas života mnohí svätci a vieme, že dokonca aj sám Pán Ježiš. Našou úlohou je bdieť. Ježiš iba jedenkrát prosil o niečo človeka. Bolo to v Getsemanskej záhrade. Apoštolov prosí: „Moja duša je smutná až na smrť. Zostaňte tu a bdejte so mnou.“ Vieme, ako sa to skončilo. Pospali. Boh Otec však poslal anjela, ktorý Ježiša potešoval. Aj my máme byť takýmito tešiteľmi. Nespať, ale potešovať Ježiša svojím záujmom o kňazov. Áno, aj preto, aby vytrvali vo viere.
Kňazovi podľa kardinála Saraha hrozia dva extrémy: prílišný aktivizmus, alebo vyhorenie a apatia. Ako sa nedostať ani do jedného?
Pochopiť Božiu vôľu nie je na prvý pohľad vôbec jednoduché. V tejto súvislosti sa mi veľmi páči kniha kňaza Štěpána Smolena Buď, kde si. Z nej sa dá vyčítať autorov návod pre stálosť a čistotu srdca. Desať liekov. Striedmosť, pôst, zacielenosť, práca, rutina, povstávanie, rozlišovanie, čítanie, modlitba a bdenie. Veľmi odporúčam!
Kardinál hovorí aj o tom, že kríza viery dneška je krízou kňazov. Môže prebiehajúca synoda oživiť aj zápal kňaza pre svoje povolanie?
Sú to autority, teda aj kňazi, ktorí sú povolaní viesť ľud. Aj keď dokumenty k synode hovoria, že dar rozlišovania sme dostali všetci, nič sa nemení na tom, že cirkevné, ale aj akékoľvek iné ľudské spoločenstvá zostávajú hierarchické. Je to predovšetkým autorita Boha, ktorá je ignorovaná. Logicky potom aj každá iná delegovaná autorita… Toto sme tu už mali veľakrát v minulosti. Naposledy to boli komunisti, ktorí sa tvárili, že stranu a krajinu vedie kolektívny orgán.
Neviem, či práve synoda prinesie nový zápal pre kňazstvo. Boh nám dáva stále nové príležitosti obnoviť srdcia, či to nazveme novou evanjelizáciou alebo synodalitou. Treba urobiť predovšetkým rozhodnutie, že chcem kráčať s Kristom a vytrvať v tom. A začať, samozrejme, od seba.
Na kňazov sa v dnešnej situácii pozerá kriticky aj vďaka mnohým kauzám či aj reálnym ľudským chybám. Zápasíme medzi úctou, poslušnosťou, pravdou, často slabou komunikáciou, ale aj zraneniami z ich činov. Čo s tým?
To nie je dilema. Treba byť pravdivý. A samozrejme, zamedziť pokračovaniu akejkoľvek neprávosti. Zároveň zostať v láske. Hľadieť Božími očami. Čo by sme s tým robili, keby sme mali nejakú tú kauzu vo vlastnej rodine? Keby môj syn bol vrahom alebo zlodejom, keby mi ubližoval… a tak ďalej? Boh hovorí: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ Boh je milostivý. Nesúhlasí s hriechom, ale miluje hriešnika. Ježiš na kríži odpúšťa svojim trýzniteľom, vrahom…
Ako teda môžeme byť ľudsky a duchovne blízko našim kňazom?
Tých spôsobov je neúrekom. Každý má od Boha špecifické dary pre konanie dobra iným. Najlepšie je asi pýtať sa samotného kňaza, čo by potreboval. Ale aj z predchádzajúcej otázky je jasné, že nie vždy je komunikácia možná. Tak ako mosty, aj vzťahy sa budujú z oboch strán. Ak nie je záujem z jednej strany, stále je tu Boh, ktorý dokáže premieňať srdcia. Teda modlitba a obeta sú najistejšie prostriedky.
Slovensko sa považuje za katolícku krajinu. Viete posúdiť situáciu s počtom kňazov v našej krajine a ich skutočne potrebným počtom?
Slovensko nie je katolícka krajina. Keby bola, v mnohých ohľadoch by to tu vyzeralo inak. Potrebný počet…? To veru neviem posúdiť. Viem však, že Dvanásti prekvasili svet… Neviem, či sú počty dôležité. Ak len časť zo súčasných kňazov na Slovensku bude žiť sväto, netreba sa obávať o budúcnosť. Ale je to aj v našich rukách. Napríklad v našom hnutí Modlitby za kňazov sa pravidelne modlíme za nové kňazské povolania.
Dlhé roky toto hnutie vediete. Prečo?
Keď som v roku 2008 zakladal toto najskôr malé spoločenstvo, vnímal som všetky tie problémy, o ktorých sa aj teraz rozprávame. Vedel som, že je zvykom modliť sa v každej farnosti za kňazov. Najmä pred svätou omšou. MZK chce dať väčší dôraz na túto potrebu. Chce o kňazstve hovoriť iným spôsobom, ako to robia médiá. Chceme tiež modlitebníkov za kňazov zjednocovať. Organizujeme preto raz do roka štyridsaťdňovú reťaz pôstu a modlitieb za kňazov, ale aj Púť za kňazov v Šaštíne. Dlhodobým cieľom je vytvárať pri farnostiach malé spoločenstvá MZK, ktoré sa budú prihovárať najmä za kňaza vo farnosti. Kto by nás chcel kontaktovať, môže na adrese: mzk@mzk.sk.
Hovorí sa, že kňaz má byť druhý Kristus. Zažívate premeny kňaza či farností vďaka modlitbám?
Ako kde. Jedno je však spoločné vo všetkých farnostiach: cítim, že prebieha urputný duchovný zápas. Ale Cirkev ani brány pekelné nepremôžu… Kristus víťaz je hlavou Cirkvi. Nemám preto obavu. Ten boj bude opäť víťazný.
Fotografie: archív SB
