Autor: Mária Kohutiarová, Bea Špaková, Jakub Kohutiar
Žasnúť znamená pre človeka viac, ako si mnoho ráz vie predstaviť. Najbližšie k úžasu je umenie, osobitne hudba. Nás veriacich má bližšie k obdivu a pokľaknutiu pred Tvorcom privádzať práve tá liturgická. Počas Cíferskej hudobnej jari sme trošku viac odostreli jej oponu s organistom Františkom Beerom (33) – aby sme mnohým veciam rozumeli hlbšie.
Začnime hneď otázkou: Čím je hudba pre človeka?
Hudba by všeobecne mala byť vyjadrením citov a emócií. Tak ako aj iné druhy umenia, ktoré sú realizáciou duše, duševného stavu človeka, ktorý sa prenáša do sochárstva, do maliarstva, tak je to aj pri hudbe. A v našom užšom – liturgickom zmysle je to oslava Boha a takisto súčasť liturgie.
Keď hovoríme o oslave Boha – má mať oslavná liturgická hudba iný charakter a kritériá ako tá bežná?
Hudbu by sme mohli rozdeliť na dve kategórie: duchovná hudba všeobecne a liturgická hudba. Tá prvá môže mať rôzne kritériá. Sto ľudí môže mať sto chutí a v tomto druhu hudby môže každý človek za seba inak vyjadriť oslavu Boha – aj svojou hudbou. Pri liturgickej hudbe Cirkev stanovila prísnejšie kritériá a pravidlá na to, ako by mala znieť.
Hudbu v liturgii by podľa smerníc Rímskeho misála mal viesť kantor alebo dirigent, aby sprevádzal spev ľudu. Prečo u nás prevláda presvedčenie, že organista vedie spev ľudu spievaním do mikrofónu a nie hrou?
Toto všetko je problém, ktorý má korene v minulosti. Mikrofóny sú s nami v kostoloch len niekoľko desaťročí, zato liturgická hudba už nejaké to tisícročie. V minulosti, keďže mikrofóny neboli, bol vymyslený hudobný nástroj organ, ktorý má akustickú silu na to, aby dokázal dobre viesť veľkú masu spievajúcich. Svojím zvukom viedol ľudí ako dirigent, ktorého nikto nevidel, iba počul.
U nás, teda v krajinách východného bloku, je tento zlozvyk rozšírený, pretože historická úloha miesta organistu bola prepojená s miestom učiteľa. Pred nástupom komunizmu bol každý učiteľ v dedine zároveň aj organista. Počas učiteľských štúdií získal aj hudobné vzdelanie. Po nástupe komunizmu sa, samozrejme, učitelia v kostoloch vyskytovať nemali, tak sa museli sami rozhodnúť: či chcú hrať, alebo učiť. Keďže učiteľský plat bol prijateľnejší a človek z niečoho potreboval žiť, často prázdne miesta v kostoloch zaplnili ochotníci, ktorí vedeli v tom čase túto úlohu vykonávať. Keďže ich hra nebola až tak kvalitatívne vysoká, často im pomáhali speváci, ktorí ich obklopili a spievali s nimi. S nástupom mikrofónov sa snažili viesť aspoň spevom, keďže tou hrou to až tak nešlo.
Je úlohou organistu mať alebo viesť zbor, ktorý by dôstojne sprevádzal liturgiu svätej omše?
Myslím si, že je najmä úlohou kňaza, aby sa snažil mať vo farnosti čo najviac zložiek, či už hudobných, alebo aj iných. Ak teda taký zbor existuje, určite by ho organista mal viesť, alebo mať niekoho, kto by ho viedol. Zbor je veľmi veľkým obohatením liturgie aj podporou spoločného spevu. Zároveň tým, že sa človek so spevákmi stretáva na nácvikoch, má možnosť ich liturgicky a hudobne vzdelávať.
Spomenuli ste pozície a vzdelanie organistov kedysi. Aká je formácia organistov na Slovensku dnes?
Podľa mňa stav závisí od miery podpory biskupa. Napríklad u nás v Košickej arcidiecéze sa v rámci prebiehajúcej synody snažíme otvoriť tému cirkevných hudobníkov a organistov. Chceli by sme sa následne tejto téme viac venovať, čo sa týka formovania organistov a rozširovania ich znalostí. Pôsobenie organistu ako také však človeka na Slovensku neuživí, takže človek musí popri hre na organ vykonávať aj inú prácu. Organovanie je skôr akoby záľuba a služba farnosti.
Je problémom mnohých farností, že veriaci nespievajú. Ako ich motivovať, aby spievali spolu s organistom?
Najväčšou pomôckou je podpora kňaza. Ak ľudia vidia, že kňaz má rád liturgickú hudbu a sám sa do spevov zapája, aj oni sa podľa jeho príkladu orientujú. (Svoju záľubu v speve však ani kňaz nemá prejavovať spievaním spoločných spevov na mikrofón, čo je častým zlozvykom.) Ak je podpora kňaza, máme za sebou polovicu úspechu. Ďalším dôležitým faktorom je pripravenosť organistu na bohoslužby a aby si bol istý vo svojej hre. Pretože ak sa mýli a je neistý, aj ľudia sa mýlia a čakajú, čo bude. Pri zlepšovaní spevu vie veľmi pomôcť chrámový zbor a nácviky spevu pred bohoslužbou, kde sa dá s ľuďmi pracovať a cibriť ich hudobné znalosti. A na záver ešte jedna veľmi dôležitá vec: ak ľudia chcú spievať, potrebujú text a v najlepšom prípade aj noty. Často ľudia už nenosia do kostola spevníky, a preto je dobré, ak kostol disponuje aj spevníkmi.
Niektorí organisti riešia tento problém nespievania ľudí tým, že hrajú len obľúbené piesne z JKS, prípadne doplňujú repertoár piesňami známymi z televíznych programov pre staršie generácie alebo ľudovými náboženskými piesňami. Čo si o tom myslíte?
Liturgia má byť človeku blízka, a teda musí mať niečo, čo ho osloví. Preto táto téma nie je jednoduchá. Liturgia nemôže byť len čisto umelá, vytvorená z dokonalých melódií a textov, ktoré však človeka neoslovia. Podľa mňa je veľmi dôležité poznať svoju farnosť. Keď organista dlhé roky pôsobí vo farnosti, už vie, čo ľudia majú radi, a zároveň postupne zaraďuje niečo nové. Ak majú ľudia radšej piesne s liturgicky nevhodnými textami, nedá sa to zmeniť zo dňa na deň. No komunikáciou a osvetou zo strany kňaza sa dá program svätej omše zostaviť tak, že bude obsahovať vhodné spevy a možno na záver omše „hit“, ktorý je síce známy a v obľube, ale nie až taký vhodný.
Ako by mala znieť liturgická hudba počas bohoslužieb? Určite existujú pravidlá, čo, kedy a koľko sa má spievať. Aký je optimálny pomer trebárs JKS alebo klasických liturgických skladieb, gospelu a podobne?
V otázke hudby sú síce definované pravidlá, no sú pomerne otvorené. Cirkev viac dbá na texty spevov. Hudba je ponechaná na kňazovi, organistovi a na všetkých ľuďoch, ktorí majú hudbu vo farnosti na starosti, aby vybrali to najvhodnejšie pre miestnu farnosť a veriacich. Takže vlastne Cirkev, pretože je celosvetová, nemôže úplne presne definovať niečo, čo by možno v európskych podmienkach bolo v poriadku, ale v podmienkach Južnej Ameriky by to bolo prijaté úplne inak.
Pri procesiových spevoch (vstupný spev, spev na prípravu obetných darov, spev na prijímanie) Cirkev ponúka päť možností, ako stvárniť tieto časti omše. Všetkých päť možností je rovnocenných. Prvou je gregoriánsky chorál, to je vlastne starobylý cirkevný spev inšpirovaný Duchom Svätým, má latinské texty a spieva sa v Katolíckej cirkvi už viac než tisícročie. Druhou možnosťou je zborový spev alebo spev takzvanej vokálnej polyfónie, čo sú diela od renesancie až po súčasnú tvorbu, ale potrebujú školených spevákov, čiže spieva sa trojhlasne, štvorhlasne, šesťhlasne. Treťou možnosťou je sólová, najčastejšie organová hudba. Ďalšou možnosťou je spoločný spev piesní so zapojením ľudu, či už „mládežníckych“ alebo z JKS, alebo antifóny a podobne. Piatou možnosťou, takisto rovnocennou týmto štyrom, je posvätné ticho, ktoré by malo mať rovnako zastúpenie v našich liturgiách.
Preneste to konkrétnejšie do farnosti: Kto zodpovedá za liturgickú hudbu, ktorá sa používa na svätých omšiach a liturgických sláveniach?
V Katolíckej cirkvi je za veci vo farnosti vždy hlavným zodpovedným kňaz. On má na starosti celú liturgiu a do nej patrí aj hudba. Samozrejme, jeden človek nemôže vždy všetko, takže má organistu alebo kantorov, ktorí by mali hudbu stvárňovať. Preto si myslím, že je veľmi dôležitá vzájomná komunikácia. Pochopiť sa, čo chce kňaz, aké má predstavy, čo chce organista a hudobníci, aké majú oni predstavy, a tak nájsť vzájomné pochopenie, aby to slúžilo na oslavu Boha a na posvätenie veriacich – tak aby hudba mala účinok.
Keď sa slávia sväté omše za účasti deti, veľmi často sa používajú aj takzvané ukazovačky, čo sú skôr katechetické piesne ako liturgické. Dajú sa vhodne použiť pri slávení svätej omše?
Myslím si (a mnohí kňazi by mi dali asi za pravdu), že dnešná doba je ťažká najmä v tom, že nikto nemá na nič čas. Práve preto sa vnáša katechéza do liturgie. Dostať deti povedzme dvakrát do týždňa na katechézu na faru a potom ešte aj na omšu, to je v súčasnosti nemožné. Preto sa utiekame k takýmto riešeniam, že sa snažíme urobiť liturgiu čo najzaujímavejšou. Na samotnej liturgii deťom vysvetľujeme liturgiu, čo je pre mňa scestné, pretože ony by mali liturgiu už aspoň sčasti poznať, keď na omšu prídu. Takisto mi dajú kňazi za pravdu, že sami nedokážu vykonávať tú úlohu, ktorú by mali robiť rodičia v domácnostiach – viesť deti k viere a celkovo k chápaniu Cirkvi.
Škála možností v liturgickej hudbe je pomerne široká, čo by teda mala liturgická hudba v človeku, ktorý sa zúčastní svätej omši, spôsobiť?
Mala by posväcovať veriacich. Mala by navodiť človeku určité pocity radosti, oslavy, vďaky alebo takisto možno aj pocit smútku, pretože liturgia pozná aj takéto texty a sú rôznych kategórií. Povedal by som to tak, že by sa mala človeka dotknúť na duši.
Hovorí sa, že kto spieva, dvakrát sa modli. Platí to za každých okolností a bez ohľadu na kvalitu spevu?
Samozrejme, ak niekto spevom vyrušuje, tak je to nepríjemné pre toho, kto stojí vedľa neho. Ale práve v speve všetkých ľudí je zhromaždenie v kostole krásne: organ bol skonštruovaný tak, že dokáže svojím zvukom spojiť dokopy rôzne hlasy – aj vysoké, aj nízke, aj falošnejšie, aj čisto spievajúcich ľudí. Keď človek stojí vedľa vás a spieva falošne, trochu vás to vyrušuje. No ak by do kostola vošiel niekto cudzí a stál by pri dverách, počul by jeden krásny jednoliaty celok spevu. Tie jednotlivé časti celku sa vďaka zvuku organa krásne spoja dokopy.
V posledných rokoch sme boli svedkami veľkých slávností. Bolo tu blahorečenie Titusa Zemana, Anky Kolesárovej, vlani boli sväté omše s pápežom Františkom. Liturgická príprava sa vtedy sústreďovala aj na prípravu liturgického spevu, pripravovali sa nové skladby, dokonca aj od slovenských autorov. Ako hodnotíte súčasnú slovenskú liturgickú hudbu?
V súčasnosti je ponuka veľmi pestrá, čo sa týka novovzniknutých liturgických diel. Tým pádom máme aj my hudobníci na výber. Avšak je trochu problémom, že táto veľká ponuka diel nie je všeobecne rozšírená, ako boli v čase svojho vzniku piesne JKS. Vtedy existovali piesne, ktoré poznal človek aj na východe, aj na západe, aj na juhu, aj na severe. Dnes, vďaka bohatstvu tvorby, sa často stáva, že sa niektorá skladba pozná len v jednom alebo v dvoch kostoloch, čo veľmi nepomáha k tej univerzálnosti či všeobecnosti Cirkvi a ľudia sa pri návšteve cudzieho kostola nevedia tak dobre do spevu zapojiť. Na druhej strane sa časom určite aj z nich vykryštalizujú a vyselektujú tie najobľúbenejšie piesne alebo skladby.
Pri príchode Svätého Otca sa nové liturgické piesne riešili nácvikom piesní pred svätou omšou. Je to cesta, ako zapojiť ľudí do spevu počas liturgie?
Áno, určite je to pomôcka pre zlepšenie úrovne spevu. Ako som už povedal, ak ľudia vidia, že aj kňaz to podporuje a sám na úvod nácviku povie pár slov, aby sa zapojili, a potom to už nechá spev na organistovi, ak si sám netrúfa, tak ten efekt je neskutočný. Po pár týždňoch sa deju doslova zázraky.
Vy aj napriek „voľnočasovému“ statusu organistu bez platu za tým organom sedíte, dokonca ste študovali hru na tento kráľovský nástroj. Čím si vás získal?
Získal si ma nádherným zvukom. Keď človek chodí po kostoloch a pozrie sa na organ v nejakom chráme, vidí, aký je to architektonický skvost, čo to všetko obsahuje, koľko práce a materiálu. No a potom, keď zaznie ušľachtilým zvukom, je to pre mňa veľké pohladenie na duši.
Čo sa odohráva v mysli, srdci, duši Františka Beera, keď sedí za organom?
Keď hrám omšu a ľudia spievajú, pre mňa je to jeden z najkrajších zážitkov. Preto sa najviac teším na veľké sviatky. ako je Biela sobota, vianočné liturgie, keď sa ľudia oduševnene zapoja do spevu. Práve spojením hry a spevu ľudí vzniká pre mňa dotyk Boha na zemi.
Foto: Dušan Caja, archív respondenta
