Autor: Mária Kohutiarová
Auto pána dekana vdp. Jozefa Schwarza zastaví rovno pred bránou typickej „socialistickej“ škôlky: kovové tyčky starej brány a pletivo, ktoré by mohlo rozprávať príbehy škôlkarov aj spred štyridsiatich rokov. Pôvodný objekt bol rozdelený na dve časti – zamierime napravo cez malý škôlkarsky dvor popri namaľovaných „preskáčkach“ na zemi a farebnom bicykli.
V škôlkarskej chodbe pri hlavnom vchode sa stretávame s prvou triedou – vyparádenou do kostýmov. Je totiž 1. jún a škôlka má v takýto slávnostný deň trošku iný program. Deti sa nám všetkým pozdravia a ešte dlho si kývajú s pánom dekanom, hoci idú opačným smerom ako my. Najradšej by sme sa k nim spolu s kolegom pridali aj bez kostýmov, ale najprv chceme vedieť, ako sa to celé so škôlkou začalo a ako to teraz je.
Myšlienka založiť cirkevnú materskú školu skrsla v bývalej pani riaditeľke, aj keď najviac času vzali „behačky“ – bolo potrebné nájsť budovu, komunikovať s mestom, dať do poriadku priestory. Podarilo sa však a škôlka funguje od 1. septembra 1999, hneď na druhý deň ju požehnal otec biskup Dominik Tóth. Pani riaditeľka Jurčačková vtedy robila učiteľku v jedinej triede škôlky – možno aj preto má k nej taký osobitný vzťah. Maskotom škôlky by mohla byť aj pani ekonómka Drgoňová – škôlku zažila najprv ako mama detí, dnes má na starosti jej financie. Prvá trieda mala dvadsaťpäť detí, dnes sú triedy v škôlke štyri: Lienky, Cvrčkovia a dve triedy Včielok.
Škôlka má výborné renomé a chodia sem aj deti neveriacich rodičov. Rovnako sú tu v triedach aj generácie súrodencov, ktorí plynulo prechádzajú do Cirkevnej základnej školy sv. Jozefa. Škôlka má evanjelizačný charakter, čo oceňujú aj rodičia – tí už tvoria spoločenstvo, čo je viditeľné hlavne pri akejkoľvek pomoci pre materskú školu. Naposledy natierali plot – a nebolo ich málo, čo platí o akejkoľvek aktivite, kde treba rodičovskú pomoc. Podľa pani riaditeľky nie je jedno, do akej škôlky dieťa chodí – hoci to tak niektorí rodičia berú. Aj toto prostredie a vzdelávanie totiž dieťa formuje.
Napriek tomu pani riaditeľka tvrdí, že škôlka neponúka nič špeciálne, je skôr zástancom pokojnejšej atmosféry ako sústavných aktivít. Pre ňu je dôležité, aby bolo dieťa dobre pripravené do základnej školy – jediné, na čo je hrdá a čo vníma ako špecifikum, je rodinná atmosféra škôlky. Svoje podľa nej robí láskavý prístup a dobrý kolektív škôlky, čo podľa nej teraz majú. Chce, aby bola v škôlke pokojná atmosféra a aby pani učiteľky mali srdce pre deti, aby do práce chodili rady. Pán dekan tiež chodí do škôlky rád – slúži tu pravidelne sväté omše pre deti. Je rád, že škôlka poskytuje zázemie rovnakej formácie pre deti, ako majú doma v rodinách.
Zápasia s klasickým problémom: budova nepatrí im, ale mestu. Nateraz ich trápi strecha – ale tu je potrebná komunikácia vedenia škôlky a mesta, keďže to nie je jednoduchá ani lacná záležitosť.
Prechádzame cez labyrint chodieb do tried – deti majú svoje aktivity, práve v čase nášho príchodu skúšajú pred nami prejsť trasu vyžadujúcu si pozornosť a šikovné nohy aj ruky. Vidieť princezné, víly či policajta, ako nerušene a odvážne vstupujú na cvičné pomôcky – naša prítomnosť ich ani trochu neruší. Pani učiteľky pokojne usmernia, povzbudia aj pochvália. Nakúkame aj do malej jedálničky, vymaľovanej krásnymi farbami rovnako ako každá trieda. Vidno, že rodičia aj pani učiteľky sú veľmi kreatívni a robia, čo vedia. Núkajú nám možnosť škôlkarského obedu, pán dekan tvrdí, že tu varia výborne. V poslednej triede si vyžiadame hymnu škôlky: Ježiškova mamička je naša pomocníčka. Deti ju s radosťou spustia na plné hrdlo, ani pani učiteľka ich nemusí veľmi viesť. Pán dekan Schwarz spieva odušu s nimi, takže predstaviť si, ako prekvapili na svoje „hody“ vdp. Jána Poláka, riaditeľa školského úradu, keď prišiel k deťom osláviť sviatok ich patrónky, nie je vôbec ťažké. V jednej z tried obdivujeme aj mikroliaheň motýľov – a ako sa dozvedáme, interaktívne formy vyučovania – aj ekologických tém – sú v škôlke obľúbené.
Škôlka má nielen svoje občianske združenie, ale aj vlastnú reláciu na Rádiu Mária s názvom v Máriinej školičke. Vraciame sa nie celkom radi smerom k východu – a znovu obdivujeme výborné využitie každého priestoru. Na chodbe sa znovu pozrieme na sochu patrónky škôlky ozdobenú kvetmi – myslím, že má byť na čo hrdá!
Foto: Morees Gaggi
