Autor: Soňa Krajčovičová
Beckov patrí medzi nádherné miesta na výlet na hrad a do prírody, ale naše kroky v ňom viedli do domu Školských sestier de Notre Dame. Možno nie všetci si vždy uvedomujeme, aká dôležitá je práca a význam rehoľných sestier. Preto sa poďme spolu bližšie pozrieť na ich život a poslanie.
Hneď medzi dverami nás privítala milá sestra – vrátnička a práve si čítala o Rádiu Mária. Ďalej nás uvítala sestra Ancilla, ktorá je predstavená komunity sestier v Beckove, a sestra Xavera so sestrou Patríciou. Zaviedli nás do miestnosti s posedením, pohostili nás koláčom a pustili sme sa do rozprávania. Sestra Ancilla nám predstavila históriu tohto rádu, ktorá nie je nedávna.
Kňaz Peter Fourier, Francúz, vo svojej farnosti pozoroval malé dievčatká a videl, ako sa na uliciach ponevierajú, klamú, kradnú a túlajú sa. Povedal, že je dôležité sa týchto dievčat ujať, pretože „dievčatá dneška sú matkami zajtrajška“. Preto spolu s Alexiou Le Clerc založil v 17. storočí rehoľu Kanoničky svätého Augustína z Kongregácie de Notre Dame. Najdôležitejšou úlohou tejto novej rehole bolo učiť dievčatá čítať, písať, počítať a vyučovať ich v kresťanskej náuke, aby vedeli správne žiť, a pripravovali ich na rodinný a spoločenský život. Peter Fourier zaviedol do školstva na tú dobu prevratné metódy, ako napríklad tabuľu alebo kolektívne vyučovanie či spev. Cez deti chcel pomôcť rodinám a uzdraviť spoločnosť. Vtedy deti nič neznamenali, spoločnosť bola chudobná a závislá od alkoholu. Učil, ako ich vychovávať a pristupovať k nim. Zdôrazňoval, že dieťa je veľký dar. Takto predstihol dobu o tristo rokov a všetci ho nazývali dobrým otcom.
Kongregáciu sestier uviedol do Čiech páter Gabriel Schneider, ktorý pôsobil v Hiršove. Po snahe spojiť sa s Kongregáciou Chudobných školských sestier de Notre Dame v Bavorsku osamostatnil kongregáciu na radu českobudejovického biskupa Jána Valeriána Jirsíka 15. augusta 1853 v Hiršove.
Poslanie rehole je vychovávať a vzdelávať deti a mládež. Kedysi mali prednosť chudobné dievčatá, ale dnes sa to už tak nedelí a sestry sa venujú všetkým. V Novom Meste nad Váhom zriadili Spojenú školu svätého Jozefa – základnú škola aj s gymnáziom. Sestra Xavera bola kedysi riaditeľkou tejto školy a poznamenala: „Ideme v stopách našich zakladateľov, a preto na tejto škole pomáhame aj postihnutým a zanedbaným deťom. Mali sme chlapca, ktorého otec opustil a mama bola vo väzení a závislá od drog. Adoptovala si ho babka. Bol veľmi šikovný, hrával na hudobné nástroje, ale bol šikanovaný a mával aj zlé známky. Zobrali sme ho na našu školu, modlili sme sa za neho, chodieval aj na duchovné obnovy. Babka ho však vyhodila z domu, tak som poprosila kolegyňu, ktorá si ho potom adoptovala a prijala do svojej rodiny. Je to jeden z príbehov so šťastným koncom.“
Všetky sestry nie sú aktívne v školstve. Niektoré sú aj zdravotné sestry, ktoré sa starajú o choré sestry v reholi. Každá sestra má aj svoju úlohu. Niektorá varí, iná perie, upratuje, žehlí. „Sme ako jedna veľká rodina, v ktorej sa staráme jedna o druhú a aj o starých. Veď každá dobrá rodina sa stará o svojich zostarnutých a pripraví ich na dobrú smrť,“ vraví sestra Patrícia.
Päťdesiate roky dvadsiateho storočia boli pre tento rád veľmi náročné. Sestry boli vyhodené zo škôl, nemohli vyučovať. Niektoré z nich zamestnali a vyviezli na Moravu do továrne na textil. Tam šili ľan a pracovali v neprípustných podmienkach. Zámerne im upravovali podmienky tak, aby sa vyzliekli z rúch a obliekli si civilné oblečenie, ale ani jedna sestra to neurobila. Prekonali všetky ťažkosti a protivenstvá. Blahoslavená sestra Alexia Le Clerc, ktorá bola spoluzakladateľkou rádu, mala pred založením sen, že rád bude vystavovaný prenasledovaniam a protivenstvám, ale nebude zrušený. Ich platy boli natoľko nízke, že im nestačili ani na obživu seba samých. Z tovární ich prerozdelili do nemeckého pohraničia do domov pre seniorov. No ani to nebolo jednoduché. Jeden dom museli zariadiť samy. Na chrbtoch si ponosili skrine a aj seniorov tam museli priviezť. Všetko si urobili vlastnými rukami. „Medzi sestrami však vládla taká harmónia, jednota a láska. Za to obdobie neodišla z kongregácie ani jedna sestra. Ani jedna sa nevyzliekla!“ spomína sestra Patrícia. No ďalej pracovali aj s deťmi a mládežou. Učili ich vyšívať, hrať scénky a veľa iného potrebného do života. Tiež vyučovali náboženstvo. Nezabúdali ani na postihnuté deti. Tie s trpezlivosťou naučili vyšívať či modliť sa.
Životy sestier neboli nikdy jednoduché – ani v dnešnej dobe. Preto sme sa sestier spýtali, čo pokladajú v dnešnej dobe za ťažké pre rehole a zasvätený život. „Svätý Otec často hovorí, že dnešná spoločnosť je zameraná na slobodu. Lenže nerozumie významu tohto slova. Sloboda nie je mať a môcť všetko bez hraníc. Žiadne záväzky, obmedzenia. Je ťažké budovať niečo, keď nič neplatí. Sloboda nie je rozpustlivosť. Medzi ďalšie problémy patrí digitalizácia a rozbité rodiny. Vysoká rozvodovosť a oddelenie detí od vzoru kompletnej rodiny robí potom škody, aké si ani neuvedomujeme,“ odpovedá sestra predstavená. V čom si myslíte, že technológie deštruujú deti a ako? „V tom, že strávia s telefónom v ruke veľa času, nie sú schopné budovať vzťahy, stačí im mobil s hrami a hotovo. Nevedia komunikovať ani o bežných veciach, nieto o dôležitých,“ vysvetľuje sestra Xavera.
Sestry robia s deťmi aj duchovné obnovy a vedú ich čítaniu Božieho slova a rozjímaniu nad ním. „Keď sú deti takto vedené a vychovávané, tak ich život potom vyzerá úplne inak. Na jednej duchovnej obnove bolo až stodeväť ľudí a asi pätnásť prednášajúcich. Po čase sme videli, že veľa ľudí sa obrátilo, a dnes už majú založené svoje rodiny a sú šťastní, pretože sa neboja prijať trvalé záväzky, lebo vedia, koho majú za sebou.“
Ako treba deti viesť k čítaniu Božieho slova? „Vedieme ich k tomu na hodinách náboženstva. Čítame spoločne a potom majú chvíľku ticha na zamyslenie. Každý následne hovorí, čo ho z danej pasáže oslovilo. Navzájom sa počúvajú a samy nad tým žasnú, čo všetko v Písme objavili. Čítanie Písma majú veľmi rady.“
Sestry nevynechali ani príbehy o sestrách, ktoré zomreli na zákerné choroby alebo putovali do koncentračných táborov. Zachránili a skryli veľa detí pred gestapom a ubránili svoju vieru. Muky, ktoré prežívali, a obetu, ktorú priniesli, si nevie predstaviť asi nikto z nás. V ťažkostiach im okrem iného pomáha aj ich oddanosť k Panne Márii.
Tiež nás ešte zaujímalo, ako u nich vyzerá bežný deň. Rozrozprávala sa sestra Ancilla: „Od pondelka do soboty spíme do 5.30 hod. O šiestej máme ranné chvály a po nich svätú omšu. O ôsmej sa všetky zídeme na raňajkách. Potom ide každá sestra na svoje pracovisko podľa rozdelenia. O 11.45 hod. sa spoločne modlíme svätý ruženec a potom ideme obedovať. Máme rozpis na samostatnú adoráciu v kaplnke, aby neostala prázdna. Od 17. hodiny sa začíname modliť vešpery a kompletórium aj so sestrami, ktoré by sa už samy ťažko pomodlili. Nasleduje večera, po ktorej aj upratujeme riad. Dvakrát do týždňa mávame aj počas dňa rekreáciu, trávime spolu čas, staráme sa o kvety a robíme ručné práce na dvore, poprípade sa spolu občerstvíme. Od 20.30 je prísne mlčanie, rozprávať môžeme až po rannej modlitbe. Od 21.30 je večierka s výnimkou nočných zmien. Denný harmonogram sa mení podľa situácie, chodievame aj na výlety a púte, tiež prijímame návštevy a staráme sa o osemdesiatštyri hrobov. Niekedy pozeráme aj film o svätých či nejakú rozprávku. V nedeľu a v sviatky spíme do šiestej rána a máme individuálny čas na modlitbu a oddych.“
Reč prišla aj na ich cestu k povolaniu – ale to už bol pre nás čas odísť. Pozvanie vrátiť sa sme však od sestier dostali… a radi sme ho prijali.
Foto: Soňa Krajčovičová, Beáta Špaková
