Autor: Mária Kohutiarová
Keď sme hľadali najstaršieho kňaza arcidiecézy, poslali nás priamo k nemu. Dvere nám otvoril usmiaty, spokojný, ba ku koncu nahrávky si už aj spieval. Pred nami v kresle sedel duchom mladý človek, na ktorom vek hlásali len biele vlasy. Čas strávený s emeritným otcom arcibiskupom Mons. Jánom Sokolom (88) bol darom, ani odísť sa nám nechcelo.
Staroba v dnešných časoch nie je vítaná. Pápež František dokonca hovorí o mentalite skartovania. Vnímate odmietanie a odsúvanie staroby ako životného stavu aj vy sám vo svojom požehnanom veku?
No ja ešte vôbec necítim – hoc mám už svoj vek –, že som starý! I keď si často spievam: „Život je krásny, aj keď je ťažký, treba sa naučiť ho žiť.“ A to mi dá elán, ja som bol vždy komunikatívny typ, takže zatiaľ nemám starosti.
Tak to je vzácny pohľad na starobu! Dá sa teda prežiť staroba v radosti?
No ja si myslím, že áno! Treba robiť a žiť tak, aby sme ozaj mali záujem o život a ľudí, aby sme mali záujem o problémy dnešnej doby.
Kedysi bolo bežné medzigeneračné bývanie vo dvore. Vpredu mladí, vzadu starí, naučili sa spolu vychádzať. Dnes sú starí ľudia skôr vysúvaní do zariadenia pre seniorov a opúšťaní doma. V čom je chyba?
V pohľade na život. Mnohí si myslia, že život je len mať, mať, mať! A zabúdajú, že treba aj byť! Byť dobrým človekom. Byť dobrou matkou, otcom. A mať aj záujem o mladých ľudí.
V súčasnosti sa staroba stáva spoločenskou, politickou, ale aj cirkevnou výzvou vo všetkých oblastiach. Čo by teda podľa vás mala Cirkev urobiť pre lepšie vnímanie starých ľudí?
Cirkev by sa mala venovať nielen mládeži, hoci aj to je potrebné, ale aj tým, ktorí sú už na odchode. A spríjemňovať im ťažký život, lebo staroba nie je ľahká. Je to najťažší úsek života. Ale záleží na postoji, aký človek má, či je naladený pozitívne, alebo negatívne. Niektorí sú znechutení životom. A v tom je potom chyba, potom je staroba vždy ťažká.
Starých trápi nezáujem detí o ich život a strata jeho zmyslu
Chodíte medzi starkých do domovov dôchodcov. Je pre nich ťažké byť starí kvôli osamelosti a nedostatku kontaktu s blízkymi?
Nie, vďaka Bohu! Tam sa vďaka personálu, čo aj ja poznám, komunikuje. A najmä v jednom, čo poznám, bol kňaz, ktorý, bohužiaľ, už zomrel a ktorý sa nielen venoval starým ľuďom, ale cez zamestnancov, ktorých vychovával, dával pozitívny, ba až radostný pohľad na starobu. Mám na mysli saleziána Júliusa Obonya. Chodieval som tiež do kňazského domova v Cíferi, Nitre a na iné miesta. Staroba má svoje problémy a v mnohých prípadoch ich aj prináša: jeden je chromý, druhý nevie hovoriť, tretí nevidí…
V čom teda spočíva ťažkosť prijímania niektorých starých ľudí?
V tom, že, žiaľ, mnohí nevedia pochopiť, že aj oni raz budú starí, a neuvedomujú si, že starí ľudia sa už často opakujú, hovoria to isté, majú svoje pohľady, čo ide mladým ľuďom na nervy. Nemajú trpezlivosť so starými ľuďmi.
Stretávate starkých často – čo ich najviac trápi?
Trápi ich nezáujem vlastných detí o ich život. A vôbec o to, ako sa majú, ako žijú a čím žijú. Nehovorím, že všetci. Mnohých musím pochváliť a priznať, že hoci sa rozhodli umiestniť svojich rodičov a starých rodičov do sociálnych zariadení, navštevujú ich. Ale, bohužiaľ, väčšinou sa sťažujú, že ich vôbec, ale vôbec neprídu navštíviť. Tento nezáujem je veľmi bolestivý. Bolí ich strata tých, čo im boli vzácni.
Túžim, aby sa ľudia naučili s Bohom rozprávať
Hovoríte, že máte radosť zo staroby. Ale sú predsa len nejaké veci, ktoré sú vo vašom veku pre vás výzvou?
Pravdaže! Bol som pred troma rokmi v Košiciach, bolo už štyristoročné výročie smrti košických mučeníkov. Bol som na svätej omši, ako sme vychádzali, potkol som sa na prahu. Padol som a museli mi operovať koleno. Nič sa nezlomilo, ale všetko sa potrhalo, nielen šľacha a všetky väzy okolo kolena. Muži ma museli zobrať do náručia a preniesť na biskupský úrad, vyzliekli ma z kňazského rúcha. Šli sme na pohotovosť, a keď som prišiel, bol tam mladý lekár, poznal ma, síce nie osobne, ale poznal. A vraví: „No, reku, pán arcibiskup, čo sa stalo?“ Hovorím, spadol som a neviem, čo je. Pozrel sa na to a vraví: „To sa musí operovať!“ Ale ja vravím: „Ja tu nemôžem ostať, ja som prišiel len na svätú omšu. Nič som si zo sebou nezobral, ani pyžamo, ani zubnú pastu – nič!“ Operácia v Trnave sa podarila, mne sa to dosť ľahko hojí, to mi vždy hovorili lekári, potom som chodil na cvičenia. Ale cvičím aj doma, aj dnes som cvičil. Niekedy sa mi nechce, ale ja hovorím ľuďom – pamätajte si, toľko pokročíte, koľko násilia si urobíte. A keď sa mi nechce, tak si hovorím: „A ty čo? Poďme!“
V tom sa podobáte aj otcovi kardinálovi Tomkovi – lebo ten tiež cvičil. Každý deň tak štvrťhodinku…
Áno, to je pravda. No ja som živá povaha a pán kardinál bol taký elegantný, grandiózny.
Napriek ťažkostiam sú určite veci, ktoré vnímate v starobe ako obrovský dar. Čo je to pre vás?
Keď mám bolesti, hovorím: „Pane, v duchu pokánia dávam toto za hriechy svoje a všetkých tých, ktorí sa u mňa vyspovedali.“ A už je to sladšie! Už mám o pár dní osemdesiatdeväť rokov a som optimista.
Máte taký patriarchálny vek a patriarchovia si boli vedomí svojho požehnania a daru, ktorý od Boha dostali. Čo by ste ako patriarcha chceli ľudí naučiť?
Keď sa ľudia modlia, často iba recitujú Otče náš, desiatok ruženca, litánie… No ja teraz veľmi túžim, aby sa naučili aj osobne rozprávať s Pánom. Ak prichádzam do ktoréhokoľvek kostola na adoráciu, musím sa najprv porozprávať s Pánom Ježišom osobnou modlitbou. Asi takto:
1. Pane Ježišu, kríž, to je len symbol tvojej smrti. Ale veľmi významný, lebo na kríži si nás svojou smrťou vykúpil. Tam, kde svieti večné svetlo, tam si pravdivo podstatne a reálne prítomný. Odkiaľ to vieš? Pane, ty si mi to povedal: „Ja som ten chlieb, ktorý zostúpil z neba…“ Preto sa ti klaniam, zvelebujem ťa a chválim… 2. Odprosujem ťa za všetky hriechy, ktorých som sa dopustil. 3. Ďakujem ti za všetky dobrodenia, za povolanie do kňazstva… 4. Prosím o požehnanie nielen pre seba, ale pre všetkých, ktorých nosím v srdci.
To by ste aj nás všetkých mohli učiť! Trebárs mať takú rubriku „Ako hovoriť s Bohom“ v časopise…
S pomocou zosnulej Evy Frickej som vydal viacero praktických a výstižných duchovných posolstiev na pohľadniciach. Volajú sa napríklad Osobná adorácia; Piliere šťastného života; Odkiaľ vieme, že je Boh alebo citáty, ktoré často používam v rozhovoroch, je to niečo ako môj duchovný testament.
Zaspávam so žehnaním pre všetkých
Vo vašom veku už nik nevie, či sa ráno zobudí. Ako zaspávate?
Ďakujem Pánu Bohu, že na svoj vek ešte nemám problémy so spánkom. Keď idem spať, rozprestriem ruky, posielam všetkým požehnanie. Myslím na Svätého Otca, potom jeho spolupracovníkov, všetkých pracovníkov kongregácií, dikastérií, všetkých kardinálov, arcibiskupov. Potom myslím na chorých a trpiacich a na tých, ktorým som sľúbil, že si na nich spomeniem. Na tých, s ktorými som sa stretol – či už osobne, mailom alebo telefonicky. Možno si myslíte, že sa ešte dve hodiny prehadzujem, kým zaspím. Do minúty, ako ležím, poviem: „Pane Bože, daj mi pokojný spánok. Daj mi nabrať sily.“ A už spím a ráno vstanem svieži.
Tešíte sa do neba? Čím skôr, či to nechávate na neho?
No pravda! A každý deň sa modlím: „Pane, pomôž mne hriešnemu, aby som prišiel k tebe!“ Nechávam to na neho, lebo sa nemôžeme ponúkať. Ale každý deň sa modlím za šťastnú hodinku smrti: „Pane, daj mi, aby som zomrel v milosti posväcujúcej, zaopatrený sviatosťami.“ Prosím, aby som nebol nikomu na ťarchu, aby som nestratil rozum, aby som nedostal Parkinsonovu ani Alzheimerovu chorobu. Nech teda tieto slová poslúžia na povzbudenie ľuďom, aby nelamentovali, ale aby s dôverou v Božiu pomoc a pod ochranou Panny Márie a svojich krstných a birmovných patrónov kráčali životom. On je niekedy ťažký, ale je krásny!
Foto: Morees Gaggi
