Autor: Mária Kohutiarová
Prvý časopis tlačil, vydával a predával ako malý chalan v rodnej farnosti. Portál, ktorý založil, ťahá na desiaty rok, noviny siedmy. So šéfredaktorom Slovo+ Martinom Ližičiarom (35) sme sedeli popri čakaní na kuriéra v kancelárii redakcie plnej kníh, papierov a zrkadiel pripravovaného čísla novín a v slnečnom októbri sme spolu rozoberali čisto adventné slová.
Advent je časom čakania, teraz čakáme na kuriéra. Rád čakáš?
Dobrá otázka! Keď som premýšľal nad témou čakania, predovšetkým som si uvedomil, že veľmi nerád meškám. Neviem, či to súvisí, ale možno áno… A najmä, čím som starší, tak sa učím viac trpezlivosti čakať na to, že všetko má svoje miesto a svoj čas. Občas si „idem“ na niektorých pesničkách viackrát. Teraz aktuálne počúvam Simu Magušinovú a jej pieseň Všetko pod slnkom. Ide o parafrázu biblického „Všetko má svoj čas“. Sima spieva o tom, že všetko pod slnkom má svoj čas: aj kráčať, aj stáť, aj plakať, aj sa smiať, aj objímať, aj sa objatia vzdať… a práve táto pieseň sa týka témy čakania. Myslím si, že je dôležité vedieť čakať a popritom sa ubezpečovať v tom, že aj keď sa možno nič nedeje, tak Boh to má v rukách. Je nad čakaním a niekedy je ten čas čakania dôležitý aj preto, aby sme sa my sami – naše srdcia – pripravili na to, čo príde. My sme tí, ktorí potrebujeme čas čakania.
Kedy je čakanie náročné a kedy sa to dá vydržať?
Čakanie je podľa mňa náročné vždy, ale uľahčí nám, keď vieme, na čo čakáme, a keď vieme, že čakáme na niečo dobré. Ešte vo svojich novinárskych začiatkoch som robil seriál, kde som oslovoval troch ľudí: Tehotnú mamičku, ktorá čakala narodenie dieťaťa. Babičku, ktorá čakala na večnosť. A väzňa, ktorý čakal na slobodu. Pamätám si, že mal presne spočítané, koľko dní mu ostáva, kým opustí brány väznice. Čakanie je teda nádejné vtedy, keď vieme, že nás čaká niečo dobré.
Na druhej strane je čakanie časom neistoty, dalo by sa pripodobniť aj kráčaniu v tme. Stalo sa ti niekedy, že si mal obdobie tmy?
Isto sa mi to stalo viackrát. Je to však veľmi dôležitá životná skúsenosť a následne vidieť veci spätne a z nadhľadu. To povzbudzuje aj do budúcnosti: Ak zažijem niečo ťažké, že si tým raz prejdem, že sa to skončí dobre… Vďaka obdobiam tmy, ktoré som prežil, viem, že aj tie ďalšie čakania sa skončia dobre.
Keď som nad tým premýšľal… Našiel som na čakanie veľmi jednoduchý recept tu v Piešťanoch. Vzniklo to náhodou, bola to milá situácia. Raz som sa zastavil v Kostole svätého Cyrila a Metoda a bola vyložená Sviatosť oltárna, čiže pre nás kresťanov živý a prítomný Boh. Iba som si vtedy kľakol a iba som tam vtedy bol. Aj jeden z autorov, ktorý pôsobil ako exorcista a s ktorým som robil rozhovor (Elias Vella, pozn. autora), povedal, že niekedy sa stačí len „opaľovať“ pred Sviatosťou oltárnou. Eucharistia na nás pôsobí, nemusíme vtedy robiť nič, a aj tak nás to zmení – ako keď pôsobí slnko. Zapáčilo sa mi to a navykol som si asi dva mesiace chodiť sa vždy v utorok „opaľovať“. To je možno môj návod: Netreba na veci vždy tlačiť, ale iba čakať, kým prejdú. Nevstupujem do diania aktívne, ale jednoducho prídem, nechám sa „opáliť“ Slnkom a situácia sa dá jednoduchšie zvládnuť…
Svetlo je veľmi dôležité – čo je pre teba takým zdrojom svetla?
Napríklad okamihy, keď sa mám možnosť ísť s niekým pracovne poradiť, hoci som v hierarchii redakcie najvyššie. Alebo okamihy, keď sa – ako sa hovorí – Boh sám ku nám prizná. Sú to niekedy také maličkosti, neveriaci človek by možno povedal, že je to náhoda, že to len tak zaklaplo… No ja tam cítim rukopis, že Boh sa stará. Je množstvo takých situácií, keď si poviem, že táto drobnosť vyšla, a cítim, že Boh existuje, stará sa o mňa. To mi dáva silu. Ešte je dôležité, ale ja som sa k tomu ešte nedostal: zapísať si to a vrátiť sa k tomu, keď je ťažko – takto to robia niektorí ľudia. Keď je ťažko, otvorím si to, prečítam a viem, že je to tak– že Boh sa stará.
Ty si to svetielko zakladal ešte v časoch miništrantských, keď si začal vydávať svoj prvý vlastný časopis. Čo bolo vtedy tvojou motiváciou prinášať svetlo slovom?
Úplne prvé mediálne pokusy boli, keď som bol štvrták na základnej škole. Už si to úplne nepamätám, ale chceli sme niečo tvoriť, písať. Bolo to vtedy veľmi milé, lebo časopis – volal sa Nemšovský miništrant, keďže pochádzam z Nemšovej pri Trenčíne – vznikol u nás doma. Chodili sme do papiernictva, kde boli ešte obrovské kopírovacie stroje, teta predavačka nám to skopírovala na daný počet a potom sme to predávali babkám pred kostolom za nákladovú cenu. Keď sa nazbieral daný počet peňazí, vydali sme ďalšie čísla. Bolo to všetko veľmi spontánne… Mali sme kňaza – profesora Augustína Rybanského, bol veľmi starý, no veľmi nám fandil a občas aj prišiel a vysypal nám ešte slovenské koruny… Bol to náš prvý veľký sponzor, s veľkou vďačnosťou si spomínam , ako podporoval tento projekt. Vtedy to bola možno detská naivita, keď netušíte, že sa niečo nedá spraviť, a preto to spravíte. Spomínam si na to naozaj s veľkou vďačnosťou, že sa to niekde spustilo s túžbou vydávať prvý časopis…
Živé Slovo môže prinášať do života požehnanie
Nesenie zapáleného svetla si vyžaduje veľkú odvahu. Pamätáš si reakcie okolia, keď si ohlásil vznik kresťanského portálu a novín?
Portál vznikol v roku 2013 a noviny neskôr, v roku 2016, čiže tam bol rozostup. Vznikali sme ešte pod názvom Cesta+. Chceli sme vtedy založiť niečo, čo tu nebolo a čo sme sami chceli čítať. Bol to motív, ktorý sa opakuje vo viacerých projektoch. Nejako sme nepremýšľali nad tým, čo to všetko bude obsahovať, čo všetko bude k tomu nutné. Spája sa mi s tým milá príhoda, že keď sme to spustili, tak brat, ktorý web programoval, povedal, že ak tam niekedy v živote príde 100 000 ľudí, tak si kúpi auto. Hneď prvý mesiac sme tam mali pripojených 120 000 unikátnych návštevníkov. Auto si, samozrejme, nekúpil, lebo neočakával, že sa to tak skončí . My sme si však uvedomili, aký je tu hlad po takýchto textoch a témach.
Čo nás k tomu vtedy viedlo? Zadefinovali sme si, že chceme prinášať evanjelium príťažlivo a zrozumiteľne. Chceli sme písať texty s presahom do každodenného života – nielen pre kresťana, ktorý je v kostole, ale aj pre kresťana, čo chodí k lekárovi, do divadla či voliť. Čiže podľa toho, aká bola potreba. Je veľmi milé, že sme si práve teraz v redakcii zvolili za patróna práve svätého Františka z Assisi a vraciame sa k tomu prvotnému: prinášať evanjelium jednoducho a zrozumiteľne, s radosťou, ako to robil svätý František.
Máte v znaku krížik. Do akej miery je pre teba dôležité mať tam znak požehnania?
Na začiatku sme začínali s podtitulom „poctivé čítanie“ a potom sme to aktualizovali vyššie na „požehnané čítanie“. Mne sa veľmi páči taliansky význam slova požehnanie „benedire“. Keď si to rozložíte, tak „bene“ je dobre, „dire“ rozprávať, čiže rozprávať o dobre či Dobre. A pretransformované na naše písanie – je to vlastne dobre písať, prinášať dobro, požehnanie do života ľudí. A to plus sa znova vzťahuje na evanjelium, z ktorého vychádzame. Chceme sa ním inšpirovať a zároveň prinášať evanjelium nielen ako obyčajné slovo, ale aj ako oživujúce Slovo do našich životov. U nás na webe máme každý deň zamyslenie k evanjeliu, rubriku nazývame „živé Slovo“. Čiže nie je to slovo pasívne, ale živo pôsobiace, ktoré môže meniť naše životy a prinášať požehnanie.
Cítim zodpovednosť a pokoru
Ste závislí od čitateľov a tu je veľký otáznik: Čitatelia predsa majú rôzne životné stavy aj stav viery, hlavne počas pandémie sa ukázal obrovský rozptyl od jedného brehu k druhému. Vašou úlohou je povzbudiť ich slovom evanjelia. Kde vidíš najväčšiu tmu, ktorú by bolo treba rozsvietiť?
Konkrétne sú to možno citlivé témy, ktoré sa až tak neotvárajú v mediálnom svete a týkajú sa vzťahov, v rámci nich napríklad sexualita. V súčasnosti sa riešia aj rozvodové témy alebo anulácia manželstva. Otvárame teda to, čím si čitatelia reálne vo veľkom množstve prechádzajú. Naposledy sme vydali (v septembri, pozn. autorky) rozhovor so speváčkou Dominikou Gurbaľovou, na ktorý bol veľký ohlas. Chceme túto tému rozvíjať, lebo to nie je len jej príbeh, ale aj príbeh mnohých manželstiev, ktoré sa trápia. Ďalšia oblasť je oblasť duchovného života. Aby som to zjednodušil: ide o pálčivé témy, o ktorých sa až tak nerozpráva, a ľudia ich dennodenne žijú a zápasia s nimi.
V kolotoči vydávania portálu a novín si už deväť rokov. Keď sa pozrieš na Martina Ližičiara pred začiatkom vydávania portálu a novín a teraz, čo ťa naučil čas, ktorý si strávil v novinách a s portálom?
Asi som sa zmenil z človeka, ktorý bol dosť chaotický a neuchopiteľný, na viac systematického. A cítim omnoho väčšiu zodpovednosť ako na začiatku tohto všetkého – za to, čo vydávame a aké ovocie prinášame. Vtedy to bol taký „kamikadze“ spôsob. Niežeby sme na to nebrali ohľad, ale až tak veľmi som si to neuvedomoval, aký dosah máme v rukách. Raz mi jeden kňaz povedal, že zásah, ktorý máme – mesačne je to okolo stotisíc čitateľov –, je unikátny. Je to zásah, ktorý on na nedeľnej omši nikdy nebude mať, ba ani biskupom sa to možno nepodarí, možno na nejakých veľkých púťach majú pred sebou toľko ľudí. Preto cítim zodpovednosť a pokoru, aby to ovocie, ktoré zasievame, bolo dobré, aby sme to robili ozaj požehnaným spôsobom a prinášali dobro.
V tomto období čítame verš proroka Izaiáša: ,,Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo.“ Akú myšlienku tento verš pred Vianocami a vôbec v tvojom živote na ceste do večnosti dáva tebe?
Naše vianočné číslo, ktoré už pripravujeme v čase nahrávanie tohto podcastu, má tému podľa slov anjela:, ,Nebojte sa, zvestujem vám veľkú radosť.“ Zdá sa mi, že to veľmi súvisí s tým, na čo sa pýtaš. Žijeme v období, keď je pandémia, zdražovanie energií aj cien v obchodoch… Takisto je za našimi hranicami vojna. Preto chcem ja aj my ako redakcia priniesť do svojho srdca i do svojho okolia posolstvo, že napriek tomuto všetkému sa narodí Ježiš a prináša radosť, ktorá patrí všetkým! Je to nádej, ktorú nám dáva Boh a ktorú nám nikto nevezme napriek všetkým ťažkostiam a komplikáciám.
Foto: Morees Gaggi, archív respondenta
