Režisér Slavo Zrebný: Potrebujeme sa naučiť hľadať dobro v človeku

V posledných mesiacoch máme z udalostí v spoločnosti dojem, akoby bolo potrebné znovu prehodnocovať základné hodnoty, na ktorých stojí náš život a viera. Práve preto sme pozvali k mikrofónu nenápadného mladého muža. Dal si totiž námahu na základe historických udalostí u nás viac sa ponoriť do rozlišovania a porozumenia aj pre súčasnú dobu. Čas strávený so Slavom Zrebným (37), režisérom dokumentu Slobodní, nám pripomenul, na čom stojí sloboda a ako ju aj podľa príkladu Vlada Jukla a Silva Krčméryho žiť.

V týchto mesiacoch je kultúrnou udalosťou film Slobodní, za ktorým stojíte ako režisér. Aké sú dojmy publika a ľudí, ktorí ho videli?

Dojmy zatiaľ sú veľmi dobré, aj návštevnosť. Dokonca sa nám pred pár dňami potvrdilo (začiatkom novembra, pozn. autora), že je to zatiaľ najnavštevovanejší dokument v slovenských kinách za rok 2022. Myslím si, že ešte aj tu sa ukazuje ovocie činnosti podzemnej Cirkvi a slová Silva Krčméryho a Vladimíra Jukla, lebo mnohé nimi formované spoločenstvá a komunity ďalej trvajú a pôsobia. A práve v týchto kruhoch tá téma najviac rezonuje. Absolvovali sme veľa besied a diskusií aj na školách,  tešíme sa z toho všetkého!

Aké dojmy má z toho sám režisér?

Hlavne mi padol veľký kameň zo srdca, lebo nosiť v sebe príbeh o takých krásnych ľuďoch a silnom svedectve viery je v niečom ťažké. Človek má chuť a túžbu sa o to podeliť s ostatnými, čo sa práve teraz stalo. Som rád, že už je to naše spoločné, že viac ľudí sa o nich mohlo dozvedieť a už si to nemusím nosiť sám v sebe.  

Vy a vaša generácia ste nemali šancu Vlada Jukla a Silva Krčméryho zažiť. Dokázali by ste si predstaviť byť na ich mieste?

To je ťažká otázka! Oni žili spôsobom, že čo sa dialo, prijali a v tom konali, aj keď často bola pre nich situácia nepriaznivá a ťažká. Čiže je dôležité zmieriť sa so situáciou, ktorú máme, a v rámci toho hľadať spôsoby, ako konať, ako žiť vieru, ako ju rozširovať, podeliť sa o ňu – nielen ako ju si v sebe zachovať. Pre mňa je to veľká inšpirácia! Rovnako môžeme uvažovať dnes, ako prijať situáciu, zmieriť sa s ňou. Nemyslím tak, aby sme zostali pasívni, ale práve naopak, aby sme situáciu pochopili, prijali a v nej konali. Sme pozvaní tak ako oni hľadať kreatívne spôsoby, ako žiť vieru, ako sa o ňu podeliť, hľadať spôsoby, ako ju komunikovať. Je však pravdou, že vďaka ich svedectvu sa môžeme lepšie pripraviť na to, čo žijeme dnes a čo príde.

Boli momenty zo života Vlada Jukla alebo Silva Krčméryho, ktoré by ste chceli preniesť do svojho života a povedať si: Takto chcem žiť?

Áno, je ich veľa! Čo je na nich zaujímavé a zvlášť dôležité pre dnešnú dobu, je, že sa snažili šíriť kultúru priateľstva a otvorenosti. Nemali problém s kýmkoľvek sa porozprávať a mať aspoň kamarátsky vzťah. Ale dnes vidíme, že spoločnosť sa rozdeľuje na rôzne názorové skupiny, ľudia sa často už ani spolu nerozprávajú. Majú problém sadnúť si za jeden stôl. Obaja hrdinovia dokumentu však hovorili, že mať iný názor ešte neznamená, že by sme sa nemohli spolu rozprávať. Toto je veľmi dôležité: kultúra dialógu. Na nich sa ukazuje dôležitosť toho, že jednak  mali pevné základy, boli zakorenení, ale zároveň popri tom boli otvorení pre debatu, diskusiu, pre iné názory. 

Nebáli sa toho, že ich niekto konfrontuje, lebo boli presvedčení o tom, že kráčať za Kristom je najlepšia ponuka, čo život  prináša, niečo veľmi vzácne. Nebáli sa, že ich niekto spochybní alebo ohrozí. Práve naopak: vchádzali do dialógov a snažili sa podeliť s niekým aspoň s kúskom toho, čo našli v evanjeliu. Silnú formáciu dostali práve vo väzení. Hovorí sa, že rodinu si nevyberáte. Ani spoluväzňov si nevyberáte, tých vám prosto dajú. Často to boli ľudia, ktorí mali za sebou ťažké zločiny, ťažké povahy. Oni s nimi museli byť v malej cele a tráviť s nimi celý deň. Aj toto ich naučilo, ako prijímať človeka takého, aký je, v jeho ľudskosti, aj s tými slabosťami, aj s inými názormi. Vedieť počúvať, pochopiť ho a postupne kúsok po kúsku budovať vzťah. Až potom sa dá niečo odovzdať. To, že niekto spáchal niečo ťažké, ešte neznamená, že  je kompletne zlý človek. Často to bol dobrý človek, ktorý len spravil nejakú chybu alebo možno mal inú, ťažšiu východiskovú situáciu v rodine. Vlado a Silvo sa to snažili ľudsky pochopiť, hľadať dobro v človeku a na tom stavať ďalej.

Vidieť v každom človekovi Krista

Na Slovensku je obrovský problém komunikovať rôzne témy nielen v rámci názorových protistrán, ale aj vnútri Cirkvi. Čo vám z nakrúcania zaznelo ako odkaz pre lepšie porozumenie?  

Silvo aj Vlado si uvedomovali, že Kristus sem prišiel kvôli ľuďom, všetko sa stalo kvôli človeku. Každého človeka brali ako niečo vzácne a snažili sa, pokiaľ možno, v každom človeku vidieť Krista. Samozrejme, človek má všelijaké nánosy, temperament, zvyky a názory, to sa snažili rozlišovať. Ich príklad v nás buduje cit pre vnímanie dôstojnosti každého človeka, aj keď je to možno náš názorový oponent. Napriek tomu by sme voči nemu mali byť úctiví, uvedomovať si jeho hodnotu. Veľmi tragické udalosti v našich dejinách sa začínali tým, že sa ľudia prestali rozprávať, že druhých považovali za niečo menej, až prišlo k fyzickému násiliu. Našou úlohou ako kresťanov je žiť kultúru  priateľstva a prijatia bez toho, že by sme sa vzdávali pokladov viery a hodnôt evanjelia. Práve vďaka nim sa snažíme v druhom vidieť Krista, a to treba mať na pamäti pri rôznych názorových sporoch. 

Veriaci zachovávajúci princíp lásky a prijatia však často vyzerajú ako slabší. Je v príbehu „slobodných“ nádej, že to funguje? 

Niekedy sa to môže zdať ako naivný alebo slabý prístup. Ale  to môže byť často zdanie! Na Krčmérym aj Juklovi vidíme, že aj oni boli často označovaní za nepriateľov režimu, za treťotriednych občanov, ktorých treba zatvoriť, aby neškodili v spoločnosti. Ale vidíte: teraz sa o nich rozprávame, máme o nich film, knihy, hovorí sa o tom. Film si prišiel pozrieť pán premiér, pani prezidentka, prihlásili sa k ich odkazu a poukázali na to: Pozrite sa, toto je veľmi zaujímavá časť našich dejín a niečo, z čoho sa dá inšpirovať. To, ako sa niečo javí teraz, nemusí tak naozaj byť. To, čo sa javí ako slabé, môže sa raz ukázať ako silné. Treba sa držať hodnôt evanjelia a nedbať o to, aký máme imidž alebo či o nás niekto niečo nepekné napíše, alebo či máme politickú prevahu. Toto nie sú až také podstatné veci. Podstatné je, aby sme autentickým spôsobom kráčali za Kristom, niesli hodnoty, budovali kultúru dialógu, priateľstva, niečoho dobrého. Veríme, že v evanjeliu je zakódované niečo, čo je dobré nielen pre nás, ale pre celú spoločnosť. Nemožno to šíriť násilím, vždy do toho vstupuje sloboda človeka. Musíme ju rešpektovať, lebo to robí aj sám Boh. Robiť, čo sa dá, no nebrať seba osobne až tak veľmi vážne. Ani Vlado a Silvo sa neurážali a neľutovali, vedeli, kto sú a kam idú. Niekomu sa to zdalo inšpiratívne, niekoho to pritiahlo, niekoho to odradilo. Aj Kristus, keď kázal, tak niektorí pribúdali a niektorí aj odchádzali. Stále je tu sloboda človeka, s ktorou treba počítať a rešpektovať ju.

Rozhodnutie pre slobodu sa rodí v tichu

Spomínali ste slobodu – čím je pre vás?

Isto Boží dar. Niečo, čo sme dostali, čo by sme si mali vážiť nielen u seba, ale aj u druhých. Zásadná vec a tiež podmienka lásky, kritérium, aby bola láska skutočná. Ak vás niekto do niečoho tlačí alebo niečo musíte, keď sa vytráca z činu sloboda, nie je to také hodnotné. Sloboda spolu so zodpovednosťou vytvárajú priestor, kde môže byť láska autentická. Krčméry s Juklom nám dávajú lekciu, ako si slobodu zachovať, aj keď je tlak zvonku. Oni mali tlak komunistickej strany, ideológie. Dnes je situácia iná, tlaky na slobodu sa menia. Žijeme dobu, keď sa naša generácia borí s prítomnosťou technológií a sociálnych sietí a budeme si v tom musieť nájsť nejakú miernosť, lebo sa zdá, že nás to vedie k závislosti, skratkovitému premýšľaniu. Sme v záplave mnohých informácií, textov, obrázkov, videí, filmov, sype sa to na nás zo všetkých strán. Živíme sa tým, zabávame sa, stále to zamestnáva našu myseľ. V tomto informačnom pretlaku  sa v nás ubíja to, čo je vo vnútri. 

Prečo to spomínam? Sloboda je schopnosť človeka realizovať a robiť rozhodnutia, aké chce urobiť, po čom túži. To, čo skutočne od života chceme, si však uvedomíme až vtedy, ak máme na to priestor. Napríklad keď sme sami so sebou v tichu. Toto často zdôrazňovali aj Vlado so Silvom – vedieť sa v každom dni zastaviť, načúvať vnútornému hlasu, nenechať sa zahádzať tým, čo ide zvonku. Dnes by sme mohli povedať – vypnúť si telefón, byť offline, byť v pokoji, aby sme počuli, čo je v našom vnútri. Keď sa sami skutočne spoznáme, potom môžeme robiť rozhodnutia, realizovať ich. Môžeme písať náš príbeh, ako chceme, ako sa nám zdá správne – v tom je sloboda. No keď je v nás ubitý vnútorný hlas, keď len ideme v prúde, potom je otázka, nakoľko sme slobodní. Je sloboda v tom, že si vyberiem, aký film si pozrieme večer alebo čo si kúpim v obchode, alebo aké budem čítať noviny? Toto nie je skutočná sloboda. Rozhodovať sa v týchto maličkostiach nestačí. To je skôr zdanie slobody. Skutočná sloboda nám dáva oveľa väčší priestor a možnosti. Je na nás, čím ju naplníme. Preto je dôležité to zastavenie sa. Vedieť, čo chcem, kam idem, a na základe toho robiť slobodné rozhodnutia pre dobro v mojom živote aj v živote druhých ľudí.

Ste nielen režisér, otec a manžel, ale svoju slobodu delíte aj pre spoločenstvo Sant’Egidio a službu chudobným. Ako sa vám darí rozlíšiť, či má všetko pravé miesto?

Nad tým rozmýšľam už veľmi dlho. Odpoveď úplne nemám, budem to asi priebežne riešiť a vyhodnocovať aj ďalšie roky. Človek musí rozlíšiť každý deň svojho života, čomu venovať priestor, aby v tom bola nejaká miernosť, aby sme nešli do extrému v niečom. Ako hovorí môj obľúbený mních: Miernosť je najlepšia askéza. Život žijeme v rôznych oblastiach a každá nás tak vťahuje, že by nás chcela celých. Máte nejakú prácu? Dalo by sa ešte viac robiť a ešte toľko by sa toho dalo spraviť, že aj celý deň by ste tam mohli byť! Rodina a deti si tiež vyžadujú svoje a im by sa tiež dalo celý deň venovať! Služba, napríklad ľuďom bez domova, je vec, v ktorej by ste tiež vedeli byť celý deň – aj dvanásť hodín denne. Dôležité je zachovávať miernosť vo všetkom,  nezachádzať do extrémov. Dôležité je vedieť sa vždy zastaviť ako Kristus a dať pozornosť človeku, ktorého mám pred sebou.

Kedy sa vy cítite úplne najslobodnejšie?
To je dobrá otázka, nad tým som sa ešte nezamyslel…  Veľmi slobodný sa cítim napríklad v modlitbe. Tiež keď sa spolu zídeme ako spoločenstvo napríklad aj na svätej omši. Slobodným sa však snažím byť – pokiaľ možno – všade alebo aspoň čo najčastejšie.  Sú aj momenty, keď sa cítim slobodný v práci. I keď sa to nie vždy dá, ale keď si môžem vybrať, čomu by som sa venoval, akú tému chcem spracovať, akým spôsobom, tak to človeka aj viac baví. Nakoniec robiť nejaký film – tam je to veľmi dôležité ako podmienka – si vyžaduje slobodu. Ak tam nie je tento rozmer, je lepšie možno ani ho nerobiť. A slobodný sa cítim v rodine: keď máme čas pre seba a nikam sa nemusíme ponáhľať, nič nás netlačí, len môžeme tak pozhovieť s Jankou a deťmi. Keď sme spolu a ani si neuvedomujeme, ako ide čas.

Mária Kohutiarová