Autor: Mária Kohutiarová
V malom domčeku, ktorý vyzerá aj uprostred radovej zástavby ako z iného sveta, ma vítajú manželia Ľuboš (44) a Eva (43) Šarkőzyovci z Trnavy. Ich život je tiež tak trošku z iného sveta, a to nielen kvôli spôsobu bývania, skautingu, viere či počtu detí. Ich život radikálne posunulo prijatie ich najmladšej Eli, ktorá sa narodila s Downovým syndrómom a mnohými ťažkosťami. No práve ona je pre nich dvoch stálou lekciou a výzvou, ako milovať viac…
Vyzeráte veľmi zohratí: koľko rokov ste spolu?
Ľuboš: No, je to jednoduché. Mám to v pamäti, lebo sme sa brali v roku 2000. To je úplné zľahčenie pre manžela so zlou pamäťou, ale ja mám zhodou okolností dobrú pamäť na čísla. Teda tento rok budeme mať 21. výročie. Pred svadbou sme však spolu chodili šesť rokov, takže sme spolu už dvadsaťsedem rokov.
Máte za sebou kus života: Čo ostalo to pevné, stabilné aj po toľkých rokoch na Ľubošovi, na čom stojí tvoja úcta k nemu – a opačne?
Ľuboš: Ja som od Eviny pred rokmi zažil bezpodmienečné prijatie. Môžem povedať, že som vtedy uveril, že ma niekto môže mať rád takého, aký som, so všetkými mojimi chybami a slabosťami. Súviselo to aj s mojou konverziou: tým, že som bol neveriaci a moja manželka zohrala dôležitú úlohu v tom, že som začal rozmýšľať nad tým, čo znamená, že Boh je, veriť v Boha, veriť Bohu a uveriť, že Boh je láska. Toto bezpodmienečné prijatie, lásku stále cítim a veľmi ma to posilňuje. Som si istý, že mám v nej oporu, že náš vzťah je silný a zvládneme všetko, čo nás stretne.
Eva: Myslím si, že to prijatie bolo také vzájomné, aj ja som sa cítila prijatá ním. To mi chýbalo v tom čase doma a myslím si, že stále sa na to pýtam – či ma má rád takú, aj keď sa tie okolnosti života menia. A stále v ňom nachádzam pokoj a lásku. No osobitne ten pokoj – on s pokojom a pokorou vie vo mne vyvolať pocit bezpečia a istoty, že spolu všetko zvládneme. Preňho nič nie je problém, ja – naopak – robím z vecí veľké problémy, a Ľuboš dokáže vo mne upokojiť búrky, prejdeme cez to spolu. Táto istota a pokoj je vo mne pri ňom stále.
Ľuboš: Ešte si veľmi vážim obetu. Som šťastný, že môžem mať za manželku ženu, ktorá podľa mňa stelesňuje to, čo si ja predstavujem ako dobrú mamu. Ako ženu, ktorá vytvára z domu domov, ktorá nemyslí na seba, má milé srdce a vie sa vždy obetovať a vždy je blízko.
Čo je pre vás štartér, keď si poviete: Ideme ďalej napriek všetkému…?
Eva: Pre mňa je to rozhodnutie, že sme išli do manželstva spolu. Vtedy sme si sľúbili, že to dáme. Proste nepochybujem, chcem byť verná tomu rozhodnutiu! Ani sa nad tým nezamýšľam, že by som situáciu nejako inak riešila alebo s niekým iným. Ideme do života spolu v úplnej odovzdanosti alebo až odkrytosti všetkých aj negatív, ktoré máme navzájom. Prijímame sa aj s nimi a snažíme sa ich mať radi, lebo láska je o rozhodnutí. Milovať toho druhého – tak som do toho išla ja.
Ľuboš: Dokáže ma nakopnúť uvedomenie si, že každý jeden deň, každé ráno sa začína rozhodnutím milovať.
Vernosť však predpokladá, že dokážeme prejsť aj tie krajšie dni, aj tie dni, ktoré sú náročnejšie. Spomínate si na také obdobie, ktoré bola pre vás takýto kameňom skúšky vernosti?
Ľuboš: Pre mňa to bolo obdobie, keď sa nám narodila Eli. Bola to skúška viery. Mal som doma päť detí, chodil som za Evinou na Kramáre, v nemocnici na chodbe plakala, boli sme tam v objatí. Pamätám si chvíľu, keď sme tam malinkú pokrstili, lebo nám všetci hovorili, že sa nedožije ani toho, aby mohla byť operovaná. Operovali jej srdce v štyroch mesiacoch, keďže sa narodila s vrodenou srdcovou vadou, bez operácie by sa dožila vraj pol roka, ale operovať ju mohli, až keď srdiečko vyrástlo – a nikto nevedel, či sa jej vyrásť podarí… Zo začiatku, prvé mesiace, to bol boj o to, či stihne vyrásť do takej veľkosti, aby mohli s tým srdiečkom niečo urobiť, aby sa dožila tej chvíle. Vtedy sme zažili veľmi veľa zázrakov… Ten prvý, pre mňa taký hmatateľný, bol dosiahnutie váhy päť kilogramov, aby mohla ísť na operáciu, ako povedali lekári, že by to bolo ideálne. Vtedy by s tým malinkým srdiečkom – s tými pavučinkami v ňom – dokázali niečo robiť. Kúpili sme kvôli tomu digitálnu váhu a vlastne v deň hospitalizácie naozaj ukázala, že máme na gram presne päťtisíc gramov. A to bol len jeden zázrak zo sledu ďalších, no zázraky zažívame stále. Veľa sme sa modlili a veľa ľudí sa za nás modlilo aj modlí. Aj my dvaja sme sa v tom objatí so slzami očiach spolu modlili a zároveň utužovali vernosť sebe, Bohu, láske.
Na takú vernosť, jednotu… treba mať tréning. Kedy ste si ho dávali?
Eva: Trénovali sme náš vzťah, keď sme spolu chodili. Aj keď sa tomu hovorí zaľúbenosť v tom čase. Pre nás bolo toto obdobie ťažšie. Viac sme si odskákali vtedy, ešte kým sme neboli manželia, a to sme netušili, že sa obrusujeme. Aj sme sa rozišli, potom sa zase dali dokopy a prežili sme aj pred manželstvom rôzne ťažšie veci. A som za ťažké veci v našom živote vďačná, naozaj som cítila, že nás stále viac a viac spájajú. Aj keď stále mám strach z ťažkých vecí, keď mi prídu do duše myšlienky, ako to zvládneme, či to zvládneme… Stále je v človeku –tým, že si niečo prežil – strach a obava. Ale to je možno o dôvere Bohu: uveriť, že nám dá iba toľko, koľko znesiem – a najmä stále je pri mne. Ale strach o to, že by sme to neprekonali, tam nie je, skôr sa bojím toho, ako to zvládneme, ako to bude. Som taký plánovač a keď neviem, čo ma čaká… Ale uvedomujem si, že každý deň, aj s jeho ťažkosťami, sa dá Niekomu odovzdať. No ešte som sa to stále dobre nenaučila.
Iných rozdeľujú banality, vás problémy spájajú ako lepidlo. V čom je kľúč?
Ľuboš: Zažil som na vlastnej koži, že všetko, čo za niečo stojí, ma niečo stojí. Nikdy ma nič tak neposunulo ďalej ako ťažké veci. Keď zažívam úspech, tam ma moje ego nejakým spôsobom dokáže oklamať, ale v tých ťažkých chvíľach nie, tam musí ísť náš egoizmus preč. Náročný čas je pre mňa okamihom, keď sa skutočne posúvam autenticky, aby som sa stal tým, kým by som sa chcel stať, a viac sa podobal svojmu Bohu lásky.
Eva: Ja na Ľubošovi veľmi obdivujem a mňa tiež motivuje, že veci vníma ako výzvu. Vtedy, keď ja plačem a neviem, čo urobiť, je môj manžel v pohode a ubezpečuje ma, že všetko bude dobré, že sa zas niečo nové naučíme. Veľmi by som sa chcela takto naučiť prijímať ťažké veci!
V čom vás posunul príchod Eli?
Ľuboš: Uvedomujem si, že ľudia čelia aj oveľa ťažším výzvam… Ale v okamihu, ako ja riešim svoju drobnosť, nech je akákoľvek, vtedy ma nezaujímajú nejaké iné, možno horšie či ťažšie chvíle. Pre mňa je v tej chvíli práve táto najťažšia. Je to o každodennom rozhodovaní sa a, samozrejme, nedávam to každý deň… Prichytím sa často pri tom, že nevládzem, nechcem, že je to ťažké… Keď si pomyslím, že som sa s Eli už dvetisíckrát hral nejakú detskú hru,a viem, že teraz je to ten dvetisíci prvý… Našťastie, je to len dočasné, sú to len krátkodobé výpadky. Vždy sa snažím nájsť v sebe silu, aby som znovu vstal a šiel. Myslím, že život je o tom: prehrám veľa malých bitiek, veľa ráz spadnem, ale nebudem tam ležať, musím vstať a ísť ďalej. Mám veľmi ďaleko k dokonalosti, k svätosti… Ale je úžasné, že neraz, keď sa neviem naštartovať sám k iným či vo vzťahu k Bohu, keď neviem nájsť v sebe rezervy, mám pri sebe ženu – svoju manželku – alebo ľudí, ktorí mi pomôžu, aby som si zas lepšie uvedomil zmysel môjho života, priority. Sú také chvíle, keď potrebujeme reštart.
Eva: Mňa to ešte dvojnásobne učí pokore. V tom, aká som. S chybami, taká nedokonalá, a zároveň si myslím, že všetko zvládnem z vlastných síl. A toto dieťa ma pristihlo pri tomto uvedomení si, priznaní svojho skutočného ja. Každé ráno je pre mňa presne o tomto jednom rozhodnutí: „Tu som a použi si ma, Pane…“ Lebo je pre mňa ťažké plánovať pri nej nejaké veci. Eli dokáže vyčerpať sto percent môjho času, ak jej to dovolím, a je náročné vtiahnuť ju do mojich aktivít, ako som to robila pri starších deťoch. Pre mňa je naozaj veľmi náročné hľadať priority, čo je kedy dôležité. Viem, že to neviem sama odhadnúť a uznať, čo je prioritou v tej chvíli dňa. Takže sa len modlím: „Pane, daj mi rozum, aby som sa vedela dobre rozhodovať, ktorého mám kedy a ako uprednostniť, ktorá činnosť je v tejto chvíli dôležitá, aby som sa jej venovala.“ Keď boli ešte malí, bolo to jednoduchšie, mala som to pod kontrolou. Teraz, čím sú väčší a je nás viac, tým viac je to ešte väčšia výzva. Príchod Eli ma dostal na kolená v poznaní, že veci nemusím a nemám mať pod kontrolou, ako som bola zvyknutá, že v rukách to má mať On a ja som len nástrojom, no mám medzery v tom, ako to reálne uchopiť, ako milovať, ako byť dobrým človekom, matkou…
Hovorí sa, že mať doma takéto dieťatko je škola vzťahu k Bohu… je to tak aj u vás?
Ľuboš: Eli, tento náš dar, ma veľmi veľa naučila. Ja som naozaj taký neveriaci Tomáš, ešte aj birmovné meno mám také – a celý život som taký bol. Dokiaľ som nepoznal Boha, mal som problém uveriť, že existuje láska bez podmienok. Čím ďalej, tým viac mám pocit, že Eli mi bola poslaná, aby som pri nej pochopil skutočnú lásku. Ak taký obyčajný pozemský tatko dokáže tak bez podmienok, nezištne ľúbiť svoje dieťa, ako neuveriteľne môže Boh milovať mňa! Niekoľko rokov mi hovorila „ocko láska“. Počula manželku, že ma oslovuje „láska“, a roky mi tak hovorila. Bolo to také nádherné… Od nej som sa naučil, ako môžem byť milovaný – a tiež pri nej spoznávam cestu, ako milovať, hoci nedokonalo…
Eva: Uvedomovala som si svoje nedokonalosti, no Eli ma učí prijatiu a odpúšťaniu… Ona veľmi rýchlo zabúda, rýchlo odpúšťa, dokonca sa ospravedlní aj za to, čo neurobila, ak vidí niekoho smutného. Veľmi citlivo vníma, keď sú aj medzi nami hádky alebo medzi súrodencami či kdekoľvek. Nemôže v takých situáciách byť, tak veľmi citlivo a negatívne vníma nezhody. Všetko chce urovnať… Keď sa objímeme alebo si napríklad dáme pusu, tak romanticky povie: „Ach, rodičia…“ Má veľmi rada také chvíle. Keď náhodou na ňu trošku zvýšim hlas, hneď povie: „Mami, prepáč!“ aj keď neurobila nič zlé, len ja som bola možno podráždenejšia a niečo ma rýchlo vytočilo. Ale keď už sa niekedy aj rozplačem z niečoho, keď už nezvládam situáciu alebo keď som už taká, že neviem, čo urobiť, a nájdem si tichý kút, kde môžem byť sama a vyroniť nejakú tú slzu, hneď ma našla a objala ma: „Mami, ja ťa ľúbim!“ A pomojká sa… Vtedy vnímam, že aj Boh je takýto milosrdný. Nemá nás rád preto, čo robíme… Ale miluje nás preto, lebo chce. Tento obraz Boha a jeho lásky v nej vidíme a učíme sa od nej…
Keby ste teraz mali položiť ten tvoj rodinný a manželský život teraz na váhy – čoho by bolo viac: toho, čo bolí, čo ste stratili, alebo toho, čo dostávate, čo je požehnaním?
Ľuboš: Určite to, čo dostávame. Som presvedčený o tom, že vždy – akúkoľvek službu, čokoľvek sme dávali –, vždy sme dostali viac. Ono je to tak úžasne vymyslené…
Vnímate, že celú atmosféru darovania sa nasávajú aj vaše ostatné deti? Lepí sa na ne niečo?
Eva: Veríme v to, dúfame v to, modlíme sa za to, ale práve teraz to tak možno úplne nevyzerá. V tom období puberty však vnímam pozitívne, že nám deti dávajú aj negatívnu spätnú väzbu. Niekedy si poviem, že toto by som ja mame nepovedala. No na druhej strane je dobré, že máme taký otvorený vzťah, že si môžu dovoliť si všetko vyjasniť alebo niekedy aj nevyjasniť… Ale je tu priestor hovoriť. Snažíme sa ich ľúbiť takých, akí sú, aj keď niektoré veci bolia. Chcem, aby stále cítili, že tu je ich domov, môžu kedykoľvek prísť, byť milovaní. Niekedy sa nám to tak nedarí, sme nedokonalí… Tápem v tom či často pred nimi neuprednostňujem Eli, lebo niekedy nám to tak aj povedia… V tom mojom materinskom vnímaní ochraňujem toho najzraniteľnejšieho, ale uvedomujem si, že musím vedome hľadať aj čas s nimi.
Ľuboš: Určite sme urobili veľa chýb, aj naše deti si odnesú veľa zranení, čo je podľa mňa celkom prirodzené a normálne. Aj keď sme sa snažili alebo snažíme sa dať zo seba maximum, ale nie vždy sa to darí. A zároveň si myslím, že ono sa to, verím, ukáže, až keď budú dospelí. Sme v takom ťažkom medziobdobí s našimi deťmi, keď si hľadáme k sebe cestu. A myslím v dôvere, že Boh dokáže premeniť všetko zlé na dobré… Modlím sa, aby aj tie chyby, ktoré sme urobili, zranenia, ktoré majú, Boh použil na dobro v ich živote.
Fotografie: Ľuboš Sarkózy
